Úvodné slovo zostavovateľa
Napísať úvod k tak významnému výročiu nie je jednoduché. Obzrieť sa ďaleko za hranicu poznateľnosti jedného ľudského života si vyžaduje určitú dávku odvahy, fantázie či zvedavosti v snahe priblížiť čitateľovi niečo dávne, tvoriace sa v neopakovateľných podmienkach, v túžbe zapísať hranou korčule do ľadu minulosť jedného športu u nás, ktorý si časom získal množstvo priaznivcov na celom svete. Športu, ktorý dokázal vo vlastnom procese dotvoriť sa do podoby, ktorá pri svojej dokonalosti spája šport s umením, krásou, ladnosťou a hlbokým emocionálnym prežívaním.
Áno, krasokorčuľovanie prekročilo hranice strohého vyjadrenia výkonu fyzikálnou veličinou, lebo jeho druhá zložka, umenie, či krása, je hodnotiteľná len veličinou ducha, hĺbky umeleckého zážitku a estetického cítenia. Tým je krasokorčuľovanie osobité a ľudia, ktorí len raz pocítili jeho silu a príťažlivosť, nedokázali ho už nikdy opustiť…
Pripravovaných 10 častí našej korčuliarskej histórie voľne čerpá z brožúrky “cesta dlhá 125 rokov…”, ktorú Slovenský krasokorčuliarsky zväz vydal v roku 1996, pri svojom 125. výročí.
Touto cestou chcem poďakovať pánovi Ivanovi Mauerovi, ktorý svojim celoživotným dielom pre tento krásny šport má najväčšiu zásluhu aj na poznaní jeho slávnej histórie.
Ivan Jakubovič
 
1. časť: Niekde to začalo…
Ťažko nájsť presnú odpoveď na otázku, kedy a kde sa to začalo, kde sa vzali korčule, bez ktorých krásu tohto športu si nemôžeme predstaviť.
Pri hľadaní odpovede by sme sa vo svojej fantázii museli možno vrátiť do doby bronzovej, alebo do obdobia kolových stavieb. Možno by nám pomohol výlet do minulosti Nórska, Švédska či Holandska, do okolia Zurišského jazera, či močiarov na ktorých vyrástol Londýn – všade sa totiž našli predhistorické korčule. Alebo možno do Veselého pri Piešťanoch, kde bola nájdená kostená korčuľa, ktorej vek sa odhaduje približne na 5 tisíc rokov.
   Holanďania ako prví začali korčule používať aj na zábavu. Žiaľ takého zábavy mali aj smutnejšie konce, čo dokumentuje aj prípad dievčiny menom Lydvína, ktorá pri korčuľovaní spadla, polámala si chrbticu a celý život potom už iba ležala na posteli. Nedostala sa z následkov „ľadovej zábavy“, ale preto v roku 1396 sa dostala do zboru svätých a tak Holandsko má svoju krasokorčuliarsku svätú Lydvínu.
   Angličania prevzali kovové korčule od Holanďanov až neskoršie (okolo roku 1500) a urobili na nich malú zmenu, ale pre rozvoj korčuľovania rozhodujúcu. Kovový nôž mierne zakrivili, čo dovolilo robiť oblúky s rozličným polomerom. Začalo sa teda rozvíjať „ozdobné“ korčuľovanie, ktoré postupne prešlo do krasokorčuľovania.
   Korčuľovanie má teda skutočne dlhú históriu a tak v júli roku 1892 vzniká Medzinárodná korčuliarska únia (ISU), ako najstaršia medzinárodná športová organizácia zimných športov.
Historickú tradíciu tejto skutočnosti dokumentuje aj skutočnosť, že prvý organizovaný korčuliarsky klub bol založený v r. 1742 v Edimburgu.
Až v 19. storočí začínajú vznikať ďalšie významné korčuliarske kluby, ktoré existujú ešte i dnes. A tak do historického „poradovníka“ vzniku korčuliarskych známejších klubov môžeme zaradiť tieto:
1849 Philadelphia Skating Club
1864 Amsterdamsche IJsclub
1864 Kristiana (Oslo) Skoiteklub
1864 St.Petersburg Skating Club
1865 Cercle des Patineurs (Paris)
1867 Wiener Eislaufen-Verein
1868 Lední klub Praha
1868 Troppauer Eislaufverein (Opava)
1869 Budapesti korcsolvázo Egylet
1869 Kobenhavns skojtelober Forening
1871 ?
A tu chýba v medzinárodných historických materiáloch údaj, že práve v tomto roku bol založený Bratislavský korčuliarsky klub – Pressburger Eislaufelub, alebo Pozsony Korcsolzázó Egylet, predsedom ktorého bol gróf Walz.
Za zmienku stojí skutočnosť, že hoci Bratislava a Praha v tom období boli v jednom politickom útvare, Rakúsko-Uhorskej monarchii, ich politický a spoločenský vývoj bol odlišný, čo potvrdzuje skutočnosť, že pražský klub mal český názov a bratislavský názov nemecký, resp. maďarský.
I napriek tomu bratislavský klub sem patrí, lebo ako ukázala história, práve toto mesto dalo medzinárodnému, či svetovému krasokorčuľovaniu veľké osobnosti.
Ale nateraz ostaňme doma a hľadajme naše historické súvislosti. Najdôležitejšou informáciou o založení Bratislavského korčuliarskeho klubu našli v Pressburger Zeitung z 12. decembra 1871, v ktorom sa písalo, že 14.decembra 1871 o 11.00 hod. sa uskutoční ustanovujúce valné hromaždenie korčuliarskeho klubu. To je doteraz najstaršia informácia o organizovanom korčuľovaní na území Slovenska.
Pre úplnosť historických faktov vráťme sa o niekoľko tisícročí ešte dozadu, lebo informácie o nálezoch kostených korčulí u nás sú veľmi cenné. Najviac sa ich našlo pri Nitrianskom hrádku  a pri Piešťanoch vo Veselom, kde sa našla už spomínaná kostená korčuľa, stará približne 5000 rokov, teda z mladšej doby kamennej.
Z hľadiska historického je veľmi zaujímavá  informácia, že dňa 17. júla 1893 sa v Dobšinskej ľadovej jaskyni konali regulárne krasokorčuliarske preteky, svojim spôsobom, ako prvé preteky v zakrytom priestore na európskom kontinente.
   V druhej polovici 19. storočia sa krasokorčuľovanie udomácňuje vo viacerých slovenských mestách. A tak podľa vzoru Viedne, Budapešti a Bratislavy v roku 1872 vznikajú kluby v Košiciach, Prešove a Banskej Bystrici, čo potvrdzuje správa v týždenníku Figyelo z 30. 11. 1907, kde sa písalo, že tento klub mal svoje 28. valné zhromaždenie.
Časom  sa krasokorčuľovanie dostáva i do ďalších oblasti Slovenska, / Kežmarok, Levoča, Spišská Nová Ves, Poprad, Spišské Podhradie a Spišská Belá. Tieto kluby vyvíjali pravidelnú činnosť a nali aj svoje stanovy.
   Za Rakúsko-Uhorskej monarchie bol tento špor u nás viac menej spoločenskou záležitosťou, najmä v Bratislave. Hlavne večerné korčuľovanie malo často slávnostný a spoločenský ráz. Zachoval sa plagát z 8. januára 1874 z ktorého bolo možné vyčítať, že od  .00 hod. do 9.00 hod, večer sa uskutoční „Večerná korčuliarska slávnosť“ na klzisku Edlgasse, (bývalá Zochova ulica v Bratislave) pri brilantnom osvetlení, kde počas tohto korčuliarskeho sviatku bude hrať vojenská hudba veľkokniežaťa von Badena, pod osobným vedením pána kapelmajstra Franza Lehára.
O športových úspechoch z tohto obdobia máme len nepatrné informácie…
Rok 1918 ukončil existenciu Rakúsko-Uhorskej monarchie a vznikom Československej republiky začína ďalšia etapa histórie aj slovenského krasokorčuľovania, ako súčasť spoločného štátu a teda i československého krasokorčuľovania.
(pokračovanie)
Vznik korčuliarskeho zväzu Československej republiky
Zánik Rakúsko-Uhorskej monarchie a vznik Československej republiky v roku 1918 znamená aj pre krasokorčuliarsky šport nášho regiónu rozhodujúcu skutočnosť.
V roku 1922 vzniká Korčuliarsky zväz Československej republiky, ktorý združoval krasokorčuľovanie i rýchlokorčuľovanie na území nového spoločného štátu Čechov a Slovákov. Práve Štrbské pleso pre svoje vhodné klimatické podmienky sa stáva centrom prípravy krasokorčuliarov, kde na prírodnom klzisku sa konali i prvé medzinárodné preteky.
   Po prvej svetovej vojne sa krasokorčuľovanie začína rozvíjať najmä v Nitre, Banskej Bystrici a Košiciach. Najlepším krasokorčuliarom a obetavým funkcionárom tohto obdobia bol V. Gonda z Nitry, kde sa v roku 1920 uskutočnili i prvé krasokorčuliarske preteky.
   Rozdielnosť spoločensko-politického „dedičstva“ po bývalej monarchii, ako aj skutočnosť, že už v roku 1932 bolo v Prahe na Štvanici otvorené prvé klzisko s umelou ľadovou plochou spôsobilo, že výkonnostný rozdiel medzi českými a slovenskými krasokorčuliarmi sa neustále prehlbuje. A tak v roku 1919 vznikol oddiel v Nitre, v roku 1922 v Banskej Bystrici, kde krasokorčuliarsky oddiel ŠK Banská Bystrica v roku 1925 usporiadal vo svojom meste i Majstrovstvá Slovenska.
Zaujímavosťou bolo, že mnohí krasokorčuliari českého pôvodu pôsobili na Slovensku, čím pomáhali popularite tohto športu u nás. Medzi prvých protagonistov patrili bratia Slívovci, ktorí svoju povojnovú krasokorčuliarsku históriu začali písať v Banskej Bystrici. Za zmienku stojí skutočnosť, že práve Jozef Slíva sa stal v roku 1928 Akademickým majstrom sveta v krasokorčuľovaní.
Pre bratislavské krasokorčuľovanie je ďalším medzníkom rok 1939, kedy Jozef Šturm zakladá pri ŠK Bratislava krasokorčuliarsky oddiel, ktorý za krátku dobu sa výrazne presadzuje i v rámci celej ČSR a postupne preberá úlohu usmerňovania vývoja krasokorčuľovania na Slovensku a následne i v celej ČSR. V roku 1941 sa uskutočnila dostavba zimného štadióna s umelou ľadovou plochou v Bratislave, čím sa vytvorili základné predpoklady systematickej práce.
Do Bratislavy prichádzajú noví ľudia, ako bol Tupý, Polónyi, z Prahy sa vrátila popredná krasokorčuliarka Kalenčíková. V roku 1942 prichádza do bratislavského oddielu Skákala, Mauer, Lojkovič, Dlhoš, Čanky, Trebatický, Duchoň, neskoršie Račan, Gonda a Landl. Ženskému krasokorčuľovaniu sa začali venovať Schmidtová, Galová, Melková, Golomková, sestry Dulkové a mnohé iné.
V tomto období sa podieľa na vedení tréningov i Orlov, niekoľkonásobný  majster Sovietskeho zväzu, ktorý prišiel do Bratislavy s Červenou armádou.
Významným momentom pre ďalší rozvoj krasokorčuľovania na Slovensku bol príchod Antonína Divína v roku 1946. „Otec Divín“ výrazne ovplyvňuje ďalší rozvoj bratislavského korčuľovania po stránke metodickej a výkonnostnej. Pod jeho dohľadom sa tvorili základy výkonnostného rastu Karola Divína, ktorý patril medzi najvýraznejšie osobnosti slovenského, československého a svetového krasokorčuľovania.
V roku 1945 došlo k utvoreniu Československého krasokorčuliarskeho zväzu, čím sa prehlbuje spolupráca medzi slovenskými a českými krasokorčuliarmi. Pre začínajúcich slovenských krasokorčuliarov, ako boli Skákala, Mauer, Landl, Lojkovič, Melková či Golomková, spoločné preteky s Dedičom, Fikarom, Čápom a u žien s Lerchovou, Nekolovou a Vrzáňovou mali veľký význam.
Medzi slovenských krasokorčuliarov, ktorí sa zúčastnili prvých medzinárodných pretekov po oslobodení v roku 1946 v Davose, boli Mauer a Skákala (Akademické majstrovstvá sveta).
V roku 1954 Karol Divín získal prvý krát titul Majstra Československa a nepretržite až do roku 1973, t.j. 20 rokov stáli naši krasokorčuliari v tejto kategórii na najvyššom stupni. Táto suverenita bola korunovaná aj tým, že i posledný titul Majstra ČSFR v roku 1993 získal slovenský reprezentant R. Vnučko.
V ostatných kategóriách boli naše úspechy skromnejšie, ak by sme nepočítali úspechy Krampeovej a Mrázkovej, ktoré boli určitú dobu členkami bratislavského oddielu. V ženskej kategórii sme dominovali v roku 1970 až 1975 zásluhou Bezákovej a Dráhovej, resp. v roku 1977 zásluhou Ďurišinovej a v roku 1985 a 1986 zásluhou Ballovej.
V športových dvojiciach titul majstra ČSR pre Slovensko získala dvojica Suchánková- Doležal (1956 až 1958), ktorá trénovala v Bratislave a dvojica Wlachovská – Bartosiewicz (1964 – 1966), resp. Drahová – Bartosiewicz (1968 – 1969) a naposledy v roku 1984 Kovářová – Komár.
V novodobejšej histórii slovenského krasokorčuľovania prichádzajú nové osobnosti a noví slovenskí krasokorčuliari, ktorí šírili naše úspechy na európskej a svetovej úrovni. Začalo sa to rokom 1957, kedy športová dvojica Suchánková – Doležal získali európske zlato vo Viedni a o rok neskoršie v roku 1958 v Bratislave sa stal Karol Divín Majstrom Európy v kategórii mužov.
Rokom 1969 získal titul Majstra Európy Ondrej Nepela, ktorý v roku 1971 pridal i  lyonský titul Majstra sveta a o rok neskoršie i zlatú olympijskú medailu v Saporo.
Následne na to, v roku 1975 v snahe udržať úspešnosť predchádzajúcich rokov vzniká v Bratislave „Stredisko vrcholového športu“ (SVŠ), kde o výkonnostný rast našich krasokorčuliarov sa starali: H. Múdra (vedúci tréner), Ľ. Lojkovičová, A. Búřilová, K. Tináková, L. Dráhová, V. Fabian a čiastočne i V. Gabrišová. Neskoršie, v roku 1985 medailové umiestnia doplňuje aj J. Sabovčík.
Tento prehľad je len fragmentom z 32 medailí, ktoré slovenskí krasokorčuliari získali na šampionátoch I.S.U. v uplynulom období. A tak rokom 1986, kedy slovenský krasokorčuliar získal poslednú takúto medailu (J. Sabovčík – ME Kodaň – l. miesto) začína obdobie „ústupu z medailových pozícií“ slovenského krasokorčuľovania, k čomu prispelo i ukončenie činnosti SVŠ, ako aj odchod mnohých slovenských krasokorčuliarov z amatérskeho ľadu.
   Nastáva obdobie hľadania stratených pozícií i v rámci československého krasokorčuľovania. Na tomto stave sa podieľajú zhoršujúce sa podmienky prípravy krasokorčuliarov v Bratislave, ako aj odchod mnohých trénerov do zahraničia. Prejavuje sa i dôsledok toho, že sa podcenila systematická práca so širokou základňou a skutočnosť, že mimobratislavské oddiely ostali bokom záujmu riadiacich orgánov v krasokorčuľovaní. No i napriek tomu slovenské krasokorčuľovanie existuje. Úspechy slovenských krasokorčuliarov z nedávnej minulosti podnietili vznik nových krasokorčuliarskych oddielov na Slovensku, resp. obnovenie ich predchádzajúcej činnosti. Vznikajú oddiely v Žiline, Prešove, Nitre, Martine, Trenčíne, Liptovskom Mikuláši, Trnave a iných mestách, ktoré začínajú propagovať krasokorčuliarsky šport vo svojom regióne.
Odchodom „medailistov“ z amatérskeho ľadu na nezabezpečením ich adekvátnej náhrady v Bratislave, Košiciach či Banskej Bystrici – tvoriacich sa centrách slovenského krasokorčuľovania, nastáva už spomínané obdobie výkonnostnej stagnácie v slovenskom krasokorčuľovaní.
No i toto obdobie má svojich víťazov, svojich hrdinov a obetavcov, ktorí ostali na Slovensku a tvorili podmienky pre súčasnosť. Ich vytrvalosť pomaly začína prinášať prvé, i keď so slávnou minulosťou neporovnateľné úspechy. V tomto období sa začína prejavovať dobrá systémová práca košického oddielu, ktorý sa tak stal hlavným dodávateľom slovenskej reprezentácie tohto obdobia.
Od sezóny  1987/88 sa začína slovenské krasokorčuľovanie postupne presadzovať v rámci československého chlapčenského krasokorčuľovania, keď v kategórii II.VT získal titul Majstra ČSSR Ištoňa a v kategórii III.VT Erdély (obaja z Košíc). V tomto období sa darí aj  tanečným párom, kde na M ČSSR štartovali až 4 slovenské tanečné páry.
V sezóne 1988/89 sa tanečný pár Slobodová – Morbacher, ako reprezentanti ČSSR zúčastňujú Majstrovstiev sveta juniorov, kde obsadili 12. miesto. Majstrovská ČSSR vo vyšších kategóriách  sú pre slovenské krasokorčuľovania stále neúspešné… V sezóne 1990/1991 má Slovensko opäť svojho zástupcu na Majstrovstvách sveta juniorov, kde nás v rámci československej výpravy reprezentoval  R. Vnučko a v tancoch na ľade súrodenci Poráčovci.
   V sezóne 1991/1992 sa po dlhej odmlke kvalifikoval do mužskej seniorskej kategórie R. Vnučko, ktorý reprezentoval ČSFR na Majstrovstvách Európy, kde obsadil 24. miesto. S odstupom  dlhšieho času sa na Slovensku konajú opäť majstrovstvá ČSFR seniorov v Ružomberku, ktoré boli hodnotené Výkonným výborom čsl. krasokorčuliarskeho zväzu ako veľmi vydarené preteky po stránke športovej i organizačnej. V tejto sezóne sme získali opäť viaceré tituly Majstrov ČSFR a to  v kategórii juniorov, zásluhou Z. Paurovej a L. Vinceho a v kategórii žiakov zásluhou M. Hvizdoša a v tancoch Babušíkovej s Mesárošom.
   Výraznejšie presadzovanie „slovenskej školy“ v pomaly sa rozpadávajúcej ČSFR malo už jasnejšie „kontúry“ i zásluhou systematickej práce s nižšími kategóriami, ako aj nástupom nového funkcionárskeho vedenia slovenského krasokorčuľovania v roku 1990.
Medzinárodná korčuliarska únia ISU už v roku 1990 poverila Československý krasokorčuliarsky zväz usporiadaním Majstrovstiev sveta v krasokorčuľovaní v roku 1993 v Prahe, ktoré z hľadiska vyvíjajúcej sa politickej situácie v ČSFR, bolo ohrozené.
Zástupcovia Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu vo federálnom zväze svojou rozvahou a diplomaciou spolu s českými kolegami garantovali pre ISU „spoločné“ organizovanie tohto šampionátu, ktoré sa nakoniec aj v Prahe uskutočnilo.
Diplomatický, spoločenský a športový úspech „spoločných“ MS v Prahe priniesol i slovenskému krasokorčuľovaniu ocenenie a úspech, ktorý zohral významnú úlohu pri následných rokovaniach o delení majetku po zaniknutom „federálnom zväze“ v roku 1993.

Niekto to riadil…
   Krasokorčuľovanie existovalo jednak na ľade, no jednak mnoho ľudí a riadiacich orgánov mimo ľadu zabezpečovalo jeho činnosť, kopírujúc spoločensko-politickú situáciu daného obdobia. Nie je presne zadokumentované, kedy vznikol oficiálne, právne uznávaný slovenský krasokorčuliarsky orgán, ktorý by v rámci dnešného územia Slovenska koordinoval činnosť oddielov či klubov. Z historických materiálov ale vieme, že túto funkciu do roku 1944 zabezpečoval na Slovensku dlhoročný krasokorčuliarsky funkcionár – Jozef Šturm, pôsobiaci v Braislave. Po oslobodení v roku 1945 bol menovaný do funkcie predsedu Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu Ivan Mauer, ktorý v roku 1947 bol v tejto funkcii vystriedaný Aurelom Brežným. Od roku 1948 bol predsedom Pavol Biednik. Významné obdobie slovenského krasokorčuľovania sa spája s menom Emila Skákalu, ktorý funkciu predsedu vykonával v rokoch 1952 až 1969. S menom Emila Skákalu sa spája i Majstrovstvo Európy v krasokorčuľovaní, ktoré sa konalo v roku 1958 v Bratislave, ktorého bol „dušou“ a ktoré svojim úspechom vytvorilo podmienky, že Bratislava organizovala Majstrovstvo Európy ešte i v roku 1966. Emil Skákala bol aj prvým Slovákom, ktorý pôsobil v rokoch 1963 až 1980 ako člen medzinárodnej komisie ISU, (komisia tancov). Od roku 1969 bol za predsedu Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu zvolený Milan Duchoň, ktorý najmä za svoju dlhoročnú medzinárodnú rozhodcovskú činnosť bol v roku 1993 vyznamenaný pamätnou medailou Georga Haslera, ktorú udeľuje ISU. Za jeho pôso-benia v čele slovenského krasokorčuľovania sa v Bratislave konali po prvý krát i Majstrovstvá sveta v krasokorčuľovaní v roku 1973. V roku 1974 sa predsedom krasokorčuliarskeho zväzu vtedajšieho SÚV ČSZTV stal Eduard Barický. V tejto funkcii v rokoch 1978 až 1981 pôsobil aj Emil Kuchťák, v rokoch 1981 až 1986 Ľubomír Zeman a od roku 1986 do roku 1990 Antom Ligač.
„November 89“ zasiahol i do krasokorčuliarskeho hnutia na Slovensku, kde dol dočasne ustanovený  tzv. „Akčný výbor krasokorčuliarskeho zväzu SÚV ČSZTV“, ktorého zástupcovia pôsobili aj  v Akčnom výbore čsl. krasokorčuliarskeho hnutia, pôsobiace pri ÚV ČSZTV. Výsledkom potreby nového usporiadania a nového štýlu práce v tomto období sa niesla i mimoriadna konferencia Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu SÚV ČSZTV, ktorá sa konala 2. februára 1990 v Banskej Bystrici  a ukončila činnosť „ponovembrového „akčného výboru“ a ktorá schválila nový názov združenia – Slovenský krasokorčuliarsky zväz. Bol zvolený  nový výkonný výbor, ktorý vypracoval po prvý krát vlastné, slovenské stanovy Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu, ktorými sa stal samostatným právnym subjektom. Predsedom nového riadiaceho orgánu (výkonného výboru) Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu  sa stal Ivan Jakubovič, ktorý v jeho čele stál jedenásť rokov, (1990 – 2001).
   Práca nového vedenia v slovenskom krasokorčuľovaní bola korunovaná aj tým, že po 28 rokoch bola Bratislava opäť organizátorom Majstrovstiev Európy v krasokorčuľovaní  roku 2001, ktoré svojou úrovňou splnilo všetky očakávania a vyvrátilo tak obavy všetkých skeptikov, či „noví funkcionári“ dokážu zvládnuť takéto podujatie na želateľnej úrovni.
Za všetko hovoria slová chvály najvyšších predstaviteľov ISU a ostatných účastníkov, čo potvrdilo, že vo funkcionárskej oblasti sme sa vyrovnali so slávnou minulosťou…
Organizačný výbor ME bol skutočne „slovenský“ – jeho predsedom bol Ivan Jakubovič, Felicitas Babušíková a Igor Prokop ako podpredsedovia a mnoho ďalších obetavých funkcionárov z celého Slovenska. 
Slovenskí krasokorčuliarski funkcionári sa aktívne podieľali aj na vedení čsl. krasokorčuľovania. Predsedom Krasokorčuliarskeho zväzu ÚV ČSZTV v rokoch 1969 až 1981 bol už spomínaný Emil Skákala, v rokoch 1981 až 1986 Emil Kuchťák a v rokoch 1986 až 1987 Ľubomír Zeman. Ivan Jakubovič bol od roku 1990 až do rozdelenia  ČSFR podpredsedom Krasokorčuliarskeho zväzu ÚV ČSZTV a druhým podpredsedom OV Majstrovstiev sveta v krasokorčuľovaní, ktoré v roku 1993 sa konali v Prahe už pod garanciou oboch národných zväzov.
Funkcionári zo Slovenska sa aktívne podieľali i v rôznych oblastiach medzinárodného krasokorčuľovania. Ivan Mauer, vynikajúci vedecko-pedagogický pracovník pôsobil 27 rokov ako predseda trénersko-metodickej komisie ČSKZ a tiež ako predseda vedecko-metodickej komisie medzinárodnej organizácie trénerov – IPSU. Od roku 1988 pôsobil ako vedecký poradca ISU. S menom Ivana Mauera sú spojená aj desiatky seminárov a školení trénerov krasokorčuľovania na Slovensku a v zahraničí (Švédsko, Nemecko, …). Veľkú zásluhu má na otvorení trojročnej trénerskej školy pri FTVŠ a Telovýchovnej školy SÚV ČSZTV. Za túto činnosť mu bola v roku 1995 udelená, ako druhému Slovákovi, pamätná medaila Georga Haslera, udeľovaná ISU.
V poslednom období sa do medzinárodného funkcionárskeho povedomia, okrem rozhodcovských aktivít,  dostala i Felicitas Babušíková, ktorá sa stala od júna 2004 členkou technickej komisie ISU. Jej odborné a jazykové danosti boli dôvodom k menovaniu za riaditeľku krasokorčuliarskych športov ISU (september 2006), čo je doposiaľ najvyššie medzinárodné funkcionárske postavenie slovenského funkcionára v ISU.
Za zmienku funkcionárskych aktivít stojí i členstvo Alana Bohma v odvolacej komisii ISU (v roku 2002), ktorá bola premenovaná na disciplinárnu komisiu ISU, ktorej je členom od roku 2006.
Aktivita menovaných i mnohých ďalších,  viedla k tomu, že slovenskí krasokorčuliari, tréneri, rozhodcovia či funkcionári stáli často krát v popredí krasokorčuliarskeho diania dnes už neexistujúcej ČSFR i napriek tomu, že mnohé úspechy ich práce boli prekrývané „československým krasokorčuľovaním“, čo bolo evidentné práve na prelome rokov 1992 – 1993, pri snahe o prisvojenie si zásluh čsl. krasokorčuľovania, kedy sa dotváral proces rozdelenia ČSFR a teda i zánik „československého krasokorčuľovania“, ktoré práve v roku svojho zániku končilo svoju 70-ročnú existenciu.
Neúprosný boj o „dedičstvo“ po čsl. krasokorčuľovaní, o mená Divína či Nepelu a ich
úspechov, vyústili do situácie, že ČKZ pri svojej žiadosti o prijatie do ISU (napriek dohode, že oba zväzy budú žiadať o prijatie za nového  člena ISU), požiadali o nástupníctvo po Československom krasokorčuliarskom zväze, čo mu nakoniec bolo i prisúdené…
Vznik Slovenskej republiky 1. januára 1993 urýchlil udalosti i našom športe. Týmto dátumom oficiálne končí svoju existenciu Československý krasokorčuliarsky zväz, ktorý formálne existuje do skončenia Majstrovstiev sveta v krasokorčuľovaní 1993 v Prahe, t.j do 30. 4. 1993. Pred zánikom ČSKZ nastal boj o záchranu usporiadania MS v Prahe, od ktorého sa očakával finančný zisk a tieto skutočnosti donútili ČKZ a SKrZ uzatvoriť dohodu o spoločnom
usporiadaní MS 1993 a o spoločných reprezentantoch, ktorí budú účastníkmi týchto majstrovstiev!  Tieto MS  boli pridelené ešte ČSFR, ktorá v čase ich konania už  neexistovala a tak oba národné zväzy garantovali jeho uskutočnenie.
Historicky cennou skutočnosťou bol fakt, že v Prahe počas spomínaných majstrovstiev viala pred športovou halou popri vlajke ISU, česká a slovenská zástava a že pri otváracom ceremoniáli Majstrovstiev sa hrali obe štátne hymny. Táto symbolika mala nielen svoj veľký historický význam, ale bola predzvesťou zásadového postoja slovenských funkcionárov pri podpise záverečnej dohody o vysporiadaní sa s majetkom po bývalom ČSKZ, v pomere 2:1, čo malo veľký význam najmä z hľadiska materiálno-finančného zabezpečenia podmienok novotvoriaceho sa Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu.
Následne na to Predsedníctvo ISU na svojom riadnom zasadnutí, ktoré sa konalo v dňoch 8. – 12. júna 1993 vo Würzburgu (Nemecko), svojim uznesením č. 811 prijalo Slovenský krasokorčuliarsky zväz za riadneho člena Medzinárodnej korčuliarskej únie.
Už v novembri 1993 sa  prezentovalo Slovensko, ako riadny člen ISU, na Majstrovstvách sveta juniorov v Colorado Springs (USA), kde po prvý krát v histórii šampionátov ISU viala zástava samostatnej Slovenskej republiky, ktorú ako prví reprezentovali nasledovní slovenskí krasokorčuliari: Zuzana Paurová, Róbert Kažimír a Zuzana Babušíková – Marián Mesároš, ktorí prevzali symbolickú štafetu úspešnej minulosti slovenského krasokorčuľovania…
(Pokračovanie 22. 12. 2006)
Každé obdobie má svoje osobnosti, ktoré kladne či záporne ovplyvnili dej udalostí, ktoré formovali vývoj ľudského poznania, každej jeho činnosti.
Je samozrejmé, že aj 135 ročná história slovenského krasokorčuľovania má takýchto osobností niekoľko desiatok. Tým, ktorí sa s najväčšou mierou podieľali na písaní významnej histórie slovenského krasokorčuľovania, venujeme nasledujúce riadky.
Karol Divín – predstavovať tohto vynikajúceho krasokorčuliara krasokorčuliarskej verejnosti je snáď aj „nosením vody do mora“, ale predsa uvedieme aspoň tie najvýznamnejšie medzníky v jeho slávnej krasokorčuliarskej činnosti.
Jeho spomienky na Slovensko sa odvíjajú od roku 1944, keď ako rodina utečencov z Maďarska skončili u príbuzných v Plzni. Keď nastal mier, v snahe vrátiť sa domov, dostal jeho otec ponuku trénovať v Bratislave, ktorá ich prijala veľmi priateľsky a vidina možnosti trénovania v lete v Dobšinskej jaskyni rozhodla, že Slovensko sa stalo ich novým domovom na dlhé roky…
„Karol bol suverénnym majstrom v povinných cvikoch. Jeho úžasný cit pre vedenie korčule bol taký, aby ani na okamžik nevybočil z presne rysovaných kružníc, aby mu umožnilo zamedziť zbytočnému treniu korčule o ľad a strate rýchlosti. Jeho držanie paží, trupu, hlavy a voľnej nohy pripomínalo najelegantnejšieho krasokorčuliara všetkých dôb, predvojnového majstra sveta Karola Schafera“. (J. Dědič, 1976).
Divín bol prvým krasokorčuliarom v Československu, teda i na Slovensku, ktorý zvládol trojité skoky a trojitého rittbergera v Európe vôbec. Áno, Divín bol tým, ktorý začal medailovú žatvu úspechov slovenských krasokorčuliarov v „drese“ reprezentácie Československej republiky.
Začalo sa to v roku 1954 na Majstrovstvách Európy v Bolzano, kde získal prvú bronzovú medailu. Jeho ďalšie úspechy nedali na seba dlho čakať:
1955: ME Budapešť – 3. miesto, MS Viedeň – 5. miesto
1956: ME Paríž – 3. miesto, Ms GA-PA – 6. miesto
1957: ME Viedeň – 2. miesto
1958: ME Bratislava – 1. miesto, MS Paríž – 6. miesto
1959: ME Davos – 1. miesto, MS Colorado Springs – 5. miesto
1960: ZOH Squaw Valley – 2. miesto
1962: ME Ženeva – 2. miesto, MS Praha – 2. miesto
1963: MS Cortina – 4. miesto
1964: ME Grenoble – 3. miesto, MS Dortmund – 3. miesto, ZOH Innsbruck – 4. miesto
Ondrej Nepela – zapísal sa do histórie nielen slovenského, ale i do svetového krasokorčuľovania a právom si zaslúžil „miesto“ v galérii najlepších v krasokorčuliarskom múzeu v Colorado Springs. Jeho meno a krasokorčuliarsky vývoj je úzko spojený v jeho trénerkou Hildou Múdrou, ktorá začala na Slovensku pôsobiť ako trénerka od roku 1950.
Ondreja Nepelu viedla od jeho prvého do posledného pretekárskeho kroku plných 16 rokov, čo je iste ojedinelý zjav i vo svetovom krasokorčuľovaní. „Ondrej bol ojedinelý zjav nielen v našom, ale i svetovom krasokorčuľovaní…“ konštatovala jeho trénerka.
V roku 1966 práve v Bratislave získal prvú, bronzovú medailu, ktorá bola vstupom na všetky najvyššie méty, ktoré môže krasokorčuliar dosiahnuť. Je zatiaľ jediným našim
športovcom, ktorý na ZOH získal zlatú olympijskú medailu. Jeho ďalšie úspechy mali nasledovný priebeh:
1964: MS Dortmund – 17. miesto, ZOH Insbruck – 22. miesto
1965: ME Moskva – 8. miesto, MS Colorado Springs – 16. miesto
1966: ME Bratislava – 3. miesto, MS Davos – 8. miesto
1967: ME Ljublana – 3. miesto, MS Viedeň – 6. miesto
1968: ME Vasteras – 3. miesto, MS Ženeva – 6. miesto, ZOH Grenoble – 8. miesto
1969: ME GA-PA – 1. miesto, MS Colorado Springs – 2. miesto
1970: ME Lenongrad – 1. miesto, MS Ljublana – 2. miesto
1971: ME Zurich – 1. miesto, MS – Lyon – 1. miesto
1972: ME Goteborg – 1. miesto, MS Calgary – 1. miesto, ZOH Sapporo – 1. miesto
1973: ME Kolín n/Rýnom – 1. miesto, MS Bratislava – 1. miesto
Jozef Sabovčík – sa právom radí do galérie najlepších slovenských krasokorčuliarov. Jeho úspešný vstup na európske, či svetové stupienky víťazov začal rokom 1983, kedy v Dortmunde získal striebornú medailu na európskom šampionáte. Na jeho športových výsledkoch sa podieľala Ľudmila Lojkovičová, ktorá ho viedla osem rokov a Agnesa Búřilová, ktorá stála pri jeho najväčších úspechoch. Sabovčík bol ďalším pretekárom, ktorý získal bronzovú olympijskú medailu a pričinil sa o úspešnosť krasokorčuľovania v olympijskej histórii slovenského športu.
Tento pretekár sa zapísal do svetovej krasokorčuliarskej histórie aj tým, že 31. januára 1986 v Kodani, vo svojej voľnej jazde, ako prvý krasokorčuliar na svete skočil v oficiálnej súťaži prvý štvoritý skok vôbec – štvoritého odpichnutého rittbergera!
Prehľad jeho športových úspechov sa v podstate nekončí ani dnes, keď ako profesionálny krasokorčuliar šíri dobré meno slovenskému krasokorčuľovaniu… Prehľad jeho významných úspechov je nasledovný:
1979: ME Zagreb – 17. miesto, MS Viedeň – 19. miesto
1980: ME Goteborg – 9. miesto, MS Dortmund – 16. miesto
1981: ME Insbruck 5. miesto, MS Harford – 12. miesto
1982: ME Lyon – 8. miesto, MS Copenhagen – 16. miesto
1983: ME Dortmund – 2. miesto, MS Helsinky – 6. miesto
1984: ME Budapešť – 4. miesto, MS Ottawa – 4. miesto, ZOH Sarajevo – 3. miesto
1985: ME Goteborg – 1. miesto, MS Tokio – 4. miesto
1986: ME Copenhagen – 1. miesto, MS Ženeva – 6. miesto
Liana Dráhová – rozhodne má tiež svoje miesto v galérii najlepších slovenských krasokorčuliarov – medailistov. V roku 1973 získala „malú“ bronzovú medailu za svoju voľnú jazdu, no najväčším úspechom bola bronzová medaila na ME v roku 1974 v Zágrebe. Na týchto úspechoch sa ako trénerka podieľala Ľudmila Lojkovičová.
Prehľad jej úspechov je nasledovný:
1970 MS Leningrad – 14. miesto
1971 ME Zurich – 14. miesto
1972 ME Goteborg – 12. miesto
1973 ME Kolín n/Rýnom – 4. miesto, MS Bratislava – 7. miesto
1974 ME Zágreb – 3. miesto, MS Mníchov – 9. miesto
1975 ME Copenhagen – 4. miesto, MS Colorado Springs – 11. miesto
Eva Grožajová – patrila tiež medzi tie slovenské pretekárky, ktoré dosahovali dobré umiestnenia.
1961 ME Berlín – 4. miesto, 2. miesto na Akademických majstrovstvách sveta
1962 ME Grenoble – 10. miesto, MS Praha – 13. miesto
1963 ME Davos – 6. miesto
Agnesa Wlachovská – Peter Bartosiewicz (športová dvojica):
1963 ME Budapest – 7. miesto
1964 ME Grenoble – 8. miesto, MS Dortmund – 10. miesto, ZOH Innsbruck – 9. miesto
1965 ME Moskva – 8. miesto
1966 ME Bratislava – 13. miesto, MS Davos – 10. miesto
Liana Drahová – Peter Bartosiewicz (športová dvojica):
1968 ME Vasteras – 8. miesto, MS Ženeva – 10. miesto, ZOH Grenoble – 12. miesto
Diana Skotnická – Martin Skotnický (tanečný pár) – šírili dobré meno slovenského krasokorčuľovania v tejto disciplíne. Za zmienku stojí ich 6. miesto na ME v Kolíne n/Rýnom v roku 1973, siedme miesto na ME v Göteborgu o rok skôr a dve 8. miesta na ME v Zürichu a Bratislave, v rokoch 1971, resp. 1973.
Po ukončení aktívnej činnosti sa obaja venovali trénerskej práci v zahraničí, kde najmä Martin dosiahol vynikajúce trénerske úspechy u svetových tanečníkov súrodencov Duchesnayových, u Rahkamo-Kokko a iných.
Za zmienku v rubrike „osobnosti“ patrí miesto aj Ľudmile Bezákovej, ktorá sa umiestnila na ME – na 8. mieste (1970 Leningrad), na 11. mieste (1972 MS Calgary). V roku 1972 obsadila aj 2. miesto na Akademických majstrovstvách sveta .
Vynikajúcimi reprezentantmi boli aj Marian Filc (ME Budapešť – 21. miesto, ME Moskva – 13. miesto, ME Bratislava – 8. miesto, ME Vasteras – 7. miesto, ZOH Grenoble – 10 miesto…).
Aj Miroslav Šoška patril medzi pokračovateľov slávnej histórie osobností slovenského krasokorčuľovania, čo dokázal 18. miestom na MS v Bratislave – 1973, 8. miestom na ME v Strasbourgu – 1978 a dvomi 9. miestami na ME v Helsinkách a Zagrebe (1977, 1978).
Do plejády slovenských krasokorčuliarov, podieľajúcich sa na slávnej histórii patrili aj krasokorčuliari českej národnosti, ktorí určitú dobu reprezentovali Československú republiku, ako členovia bratislavského klubu. Bola to Jindra Kramperová, ktorá na MS v Bratislave získala 5. miesto, alebo Jana Dočekalová, ktorá ako členka bratislavského klubu získala na ME v Berlíne krásne 3. miesto a ktorá takmer 10 rokov trénovala v Bratislave.
V párových disciplínach to boli Viera Suchánková – Zděnek Doležal, ktorí ako členovia bratislavského klubu získali titul Majstra Európy vo Viedni v roku 1957, ktorý potvrdili i o rok neskoršie na ME v Bratislave. Svoje vynikajúce úspechy potvrdili aj 2. miestom na MS v Paríži.
Medzi spoľahlivých slovenských krasokorčuliarov, ktorí sa zúčastňovali majstrovstiev ISU ako reprezentanti Československa patrili ešte Nora Barická, Peter Augustovič, Eva Ďurišinová a Jozef Žídek a ďalší…
Týmto sa končí jedna kapitola slovenského krasokorčuľovania, ktorú charakterizujeme ako obdobie slávnej histórie krasokorčuľovania na Slovensku. Po určitej výkonnostnej stagnácii slovenských krasokorčuliarov a po strate popredných pozícií i v rámci československého krasokorčuľovania, nastáva určitá, dlhodobejšia stagnácia našich úspechov…
Prudký výkonnostný vzostup a nástupom nových tvári v európskom, či svetovom krasokorčuľovaní, zhoršujúce sa domáce podmienky pre tento šport a mnoho ďalších okolností zapríčinilo, že stupienky víťazov sa nám na dlhú dobu stali nedosažiteľnými. Potom prišlo obdobie „revolučných“ zmien i v krasokorčuľovaní a najmä rok 1993, kedy vzniká samostatná Slovenská republika a nový, samostatný Slovenský krasokorčuliarsky zväz a s ním i noví ľudia (a úplne nové podmienky), ktorí začali písať novú históriu slovenského krasokorčuľovania. Kedy a či sa vôbec priblížime k svojej slávnej histórii, ukáže čas, ktorý preverí, či „zameškané“ je možné dobehnúť…
A tak do tejto oblasti „osobnosti“ patrí i prvé historické vystúpenie novej slovenskej reprezentácie, ktorá už v roku 1993 pod vlajkou Slovenskej republiky na ľade v Colorado Springs začala našu novú históriu. Prvými slovenskými reprezentantmi tu boli Zuzana Paurová, Róbert Kažimír, Zuzana Babušíková – Marian Mesároš (tanečný pár).
Tu končí história a začína súčasnosť. Jej hodnotenie ponechám nasledujúcim generáciám, ktoré posúdia všetky okolnosti nového vývoja v krasokorčuľovaní a náš prínos do jeho diania.
Posledné umiestnenia Z.Paurovej, R. Kažimíra či súrodencov Bestandigových na majstrovstvách ISU naznačili smer…
Niektoré umiestnenia ich nasledovníkov v súčasnosti naň vykročili…
Krasokorčuliarska mapa Slovenska – I.
(Ďalšie časti, ktorými chceme priblížiť históriu krasokorčuľovania na Slovensku, budú venované aj mimobratislavskému dianiu. História slovenských regiónov v krasokorčuľovaní skrýva mnohé zaujímavosti a mnohé ďalšie významné osobnosti, ktoré tvorili históriu slovenského krasokorčuľovania. Dostupnosť a rozsah tejto „krasokorčuliarskej mapy“ bola limitovaná aktivitou a schopnosťou miestnych historikov, ktorí pomohli vytvoriť tento prehľad. V prípade, že čitateľ nájde v uvádzanom materiáli „prázdne historické miesta“, zostavovateľ uvádzaného cyklu 135. ročnej histórie korčuľovania na Slovensku bude za jeho ďalšie informácie povďačný – tieto doplňujúce informácie prispejú k rozšíreniu nášho poznania. Doplňujúce informácie môžete zasielať e-mailom na adresu: dasa.ivan@zoznam.sk.)
V historickej niti slovenského krasokorčuľovania majú vlastnú históriu mestá, či miesta, kde tento šport vedel osloviť vyznávačov krásy predvádzanej na ľadovej ploche, ktorí jej neodolali a stali sa na dlhé roky jej súčasťou…
Bratislava – je právom spojená so slávnou históriou slovenského krasokorčuľovania nielen preto, že práve tu, v tomto meste vznikol na území dnešného Slovenska v roku 1871 prvý organizovaný korčuliarsky klub, ale aj preto, že práve toto mesto dalo tomuto športu mnohých
vynikajúcich krasokorčuliarov ako boli Divín, Nepela, Sabovčík, Dráhová, ale aj vynikajúcich trénerov, či rozhodcov, ako boli Skákala, Mauer, Duchoň, Múdra, Landl, Lojkovič, Šturm, Bachratý, Buřilová a mnoho ďalších.
Bratislavský korčuliarsky klub vznikol teda 14. decembra 1871 a jeho prvým predsedom bol gróf Waltz a podpredsedom Frank. Miestom korčuľovania prvých nadšencov tohoto športu bolo klzisko lemované ulicami Edlglasse, Turnergasse a Geissgasse o rozlohe 2465 m2. Pravidelne sa tu konali večerné korčuliarske slávnosti, ktoré výrazne prispievali k popularite tohto športu nielen v Bratislave, ale aj na Slovensku.
S vedením bratislavského krasokorčuľovania sú úzko spojené mená viacerých predsedov oddielu, ktorý od názvu ŠK prešiel k premenovaniu na Slovan ÚNV, Slovan CHZJD, ŠK Slovan, až na KO ŠK Slovan Ružinov. Za dianím bratislavského oddielu sú aj mená mnohých funkcionárov – predsedov, ako boli Lackovič, Sigghoffer, Anderle, Čakaný, Horáček, Hlavatý, Berger, Hrachovcová, Kollár, Babušíková, Hluchý až po súčasného predsedu J. Ďurkovského.
V roku 1939 pokračuje história bratislavského krasokorčuľovania vznikom nového oddielu ŠK Bratislava, ktorý založil Jozef Šturm. Vytvorenie umelej ľadovej plochy a príchod už spomínaných nadšencov tohoto športu, vytvoril sa tím ľudí, ktorí dali základy neskorším úspechom.
Boli to E. Skákala, ktorý po zanechaní aktívneho krasokorčuľovania sa stáva výborným organizátorom, I. Mauer – tréner, pedagóg a uznávaný vedecký pracovník, F. Landl – uznávaný organizátor, či výborný rozhodca J. Lojkovič a M. Duchoň. Pôsobili tu i vynikajúci tréneri, ako Hilda Múdra, Ľudmila Lojkovičová, Agnesa Búřilová a ďalší.
Súčasný trend bratislavského korčuľovania naznačuje smerovanie k zlepšeniu, čo potvrdzuje, že negatívne obdobie minulosti z dôvodu rekonštrukcie ZŠ (oddiel bol dve sezóny bez ľadu), ako aj celková stagnácia v slovenskom krasokorčuľovaní, sú prekonané.
Poctou nášmu najúspešnejšiemu krasokorčuliarovi Ondrejovi Nepelovi bolo od roku 1993 organizovanie medzinárodného preteku „Memoriál Ondreja Nepelu“. Pri jeho treťom ročníku v roku 1995 sa uskutočnilo i pomenovanie Zimného štadióna na ul. Odbojárov v Bratislave, kde sa tieto preteky pravidelne konajú, na Zimný štadión Ondreja Nepelu. Je ojedinelá skutočnosť, že zimný štadión nesie meno krasokorčuliara!
Aj bratislavský krasokorčuliarsky oddiel prekonával vnútorné nezhody, ktoré viedli k tomu, že v roku 1991 sa od pôvodného oddielu odčleňuje skupina pretekárov a funkcionárov, ktorí zakladajú ďalší bratislavský oddiel – Ister, ktorého predsedom sa stal Ľ. Marko. Podobný osud sa aj v tomto druhom oddieli zopakoval už v roku 1994, kedy došlo k odchodu niekoľkých členov z Isteru a založili si už tretí bratislavský klub – Športový klub polície Bratislava, predsedom ktorého sa stal J. Burian. Časom sa počet bratislavských klubov opäť rozšíril vznikom štvrtého klubu – KK Bratislava, v čele ktorého stojí E. Takáčová.
Banská Bystrica – patrí svojou krasokorčuliarskou tradíciou medzi najstaršie na Slovensku, lebo jej krasokorčuliarsky zrod sa datuje na rok 1873. História vzniku tohto oddielu nie je jasne zmapovaná, dokazuje ju až uvádzaný údaj v týždenníku Figyelo z 30. 11. 1901, kde sa spomína 28. valné zhromaždenie tohto klubu.
V roku vzniku čsl. krasokorčuliarskeho zväzu (1922), vzniká aj v Banskej Bystrici novoobnovený Krasokorčuliarsky oddiel ŠK Slávia, zakladateľom ktorého bol prof. Mejsík a starosta Vajda a Šebok. Ich aktivita bola korunovaná usporiadaním prvých pretekov v tomto meste v roku 1924. Následne v roku 1925 tu boli Majstrovstvá Slovenska. Tie sa v tomto meste opakovali aj v roku 1932 a 1933. Dokonca v roku 1935 sa tu konali i Majstrovstvá Československa.
Obdobie vzniku krasokorčuliarskeho oddielu patrí i do obdobia najväčších úspechov banskobystrického krasokorčuľovania. Z troch bratov Slívovcov, ktorí pochádzali z Opavy, bol najúspešnejší Jozef, ktorý Československo reprezentoval aj prvých ZOH v Chamonix (1924), kde skončil na 4. mieste a o ďalšie štyri roky (1928) v St. Morici bol piaty. Okrem toho sa stal aj Akademickým majstrom sveta v Cortine d Ampezzo (1928). Historici zaznamenali, že tento pretekár vyhral aj Majstrovstvo Európy v roku 1930 na Šrbskom Plese, ktoré bolo následne anulované.
Ďalšia renesancia banskobystrického krasokorčuľovania je spojená s rokmi šesťdesiatymi, kedy sa činnosť oddielu opäť obnovuje pod vedením Koštu, Tichého, či Gondu, ktorí dali základy dlhé roky uznávanému medzinárodnému preteku juniorov VC SNP, ktorá vo svojej histórii bola zaradená i do série pretekov ISU Grand Prix juniorov. Činnosť oddielu bola spojená s krasokorčuliarskymi obetavcami, ako boli J. Tóčik, Švec, Handzuš, Kuchta, Lakatošová, Kúdelová, Kuchtiak, Belková, Mišurová, Horniak, Končok, Dlhopolček, až po súčasného predsedu M. Žabku.
Prešov – patrí tiež medzi historicky najstaršie oddiely na Slovensku. Jeho história sa viaže k roku 1872, kedy v tomto meste vznikol Prešovský korčuliarsky klub (Eperješi Korcsolyázo Egyesulet). Prvým predsedom sa stal Aladár Báno a podpredsedom Villácz János. Aktivita klubu sa prejavila aj v tom, že z vlastných prostriedkov si vybudovali klzisko na Dolnej kružnej s krásnym reliéfom korčuľujúcich sa, ktorý je umiestnený na budove, dnes hotelovej akadémie na Baštovej ulici.
Pokračujúca aktivita prešovského klubu v rokoch 1941-1950 bola spojená s menom dr. Floriána a úzkymi kontaktmi so spolkami v Košiciach a Opave. Dokonca v roku 1935 tu usporiadali exhibičné vystúpenie opavského spolku Troppauer Eislaufverein so slečnou Liesl Hohlbaun, ako aj usporiadanie Majstrovstiev Československa a Vysokých Tatier. Po oslobodení rokom 1949 je prešovské krasokorčuľovanie spojené s osobou p. Sokola. V roku 1955 bol v tomto meste otvorený zimný štadión s umelou ľadovou plochou, ako tretí na Slovensku.
V tomto období existuje krasokorčuliarsky „krúžok“ pod vedením sestier Kužmových, Kochmových a ďaľších funkcionárov, ktorí pokračovali v tradícii tohoto športu v Prešove. Historickou zaujímavosťou je skutočnosť, že pod vedením trénera Barta z Bratislavy získala športová dvojica Kochmová – Olejár bronzovú medailu v kategórii dorastencov na Majstrovstvách Slovenska v roku 1957.
Za zmienku stojí aj skutočnosť, že tento oddiel dlhé roky trénoval len na prírodnom ľade. Postavením nového zimného štadióna s umelou ľadovou plochou začína v tomto meste nové obdobie krasokorčuľovania v Prešove. S týmto trendom sú spojené osoby ako Socha, Varga, Dzedzina a Sabol.
Oddielu výrazne pomáhali aj tréneri z neďalekých Košíc, najmä uznávaný krasokorčuliarsky odborník – I. Töczik.
TJ OÚMZ Prešov, TJ Štadión Prešov, TJ Štadión – Kraso Prešov až po súčasný názov klubu Krasokorčuliarsky klub – Kraso Prešov si svojou prácou vybojoval uznávané postavenie v rámci Slovenska. Jeho dlhoročnou predsedkyňou je L. Zamborská.
Krasokorčuliarska mapa Slovenska – II.
Košice – patria svojou históriou k najstarším na Slovensku. Začiatky korčuľovania sa datujú rokom 1874, i keď v niektorých dostupných materiáloch sa spomína už rok 1972. Pôvodný názov prvého košického klubu bol Kassai Korcsolyázo Egyesulet, ktorý bol riadne schválený vtedajším ministerstvom vnútrav Budapešti. Jeho prvým predsedom bol advokát Róbert Rékay. Prvé košické klzisko bolo umiestnené na mieste terajšej hlavnej pošty na Moyzesovej ulici.
Na prvú veľkú atrakciu pozval miestny spolok krasokorčuliarov z Viedne a Budapešti (1903), kde predviedli svoj program za doprovodu hudby a ohňostroja. Už v roku 1911 sa tu konali prvé krasokorčuliarske preteky, ktoré vypísal Košický atletický klub, kde sa súťažilo v povinných cvikoch a vo voľnom korčuľovaní, so zaradením oblúkov, kadetu a jednoduchých skokov a rýchlokorčuľovania. Pravidlá týchto súťaží určil Uhorský krajinský korčuliarsky zväz. Už v tomto období sa tu skákal Salchowov skok a Lutzov skok – samozrejme, že v jednoduchom prevedení.
Medzi najväčších propagátorov krasokorčuľovania pred 2. svetovou vojnou patril Viliam Gonda a Ladislav Starý, ktorí v roku 1933 založili Krasokorčuliarsky oddiel I. ČSR Košice. Prvým predsedom uvedeného oddielu sa stal už menovaný L. Starý. Tento oddiel vykonával pravidelnú činnosť až do okupácie. V roku 1934 sa v tomto meste usporiadali Majstrovstvá Východného Slovenska.
Ďalšou etapou krasokorčuľovania v Košiciach bol rok 1957, keď z iniciatívy Starého, Kovalčíka, Gondu, Komáromiho a Száraza bol založený nový krasokorčuliarsky oddiel TJ Lokomotíva Košice.
25. februára 1959 bola dokončená výstavba otvoreného zimného štadióna s umelou ľadovou plochou, čo nahradilo dovtedy uskutočňované tréningy na prírodnom ľade v Petrovom parku. Táto umelá plocha bola postavená na mieste dnešnej Steel areny.
V roku 1960 sa tu uskutočnili prvé preteky – krajský pretek a Majstrovstvo Slovenska, za účasti takmer 64 pretekárov a početného obecenstva (asi 3 tisíc divákov).
V roku 1963 sa mení oddiel na Krasokorčuliarsky oddiel TJ LokomotívaVSŽ Košice a tým istým rokom sa začala i tradícia ich preteku – Veľká cena Košíc, ktorý až dodnes patrí medzi pravidelné preteky v kalendári pretekov SKrZ.
Rokom 1970 sa košickí pretekári dostávajú čoraz častejšie na popredné miestna na Slovensku, ale aj v rámci ČSFR (do roku 1973).
Práve košické korčuľovanie je najväčšou zásobárňou mimobratislavských pretekárov do strediska vrcholového športu, ktoré existovalo v Bratislave. Od roku 1974 majú aj košičania zriadené Tréningové stredisko mládeže. Za pomerne krátku dobu sa oddiel zaradil medzi najaktívnejšie na Slovensku a to najmä zásluhou trénerov Miceka, Toczika, Martinskej, Toczikovej, Sadloňa a ďaľších. Pýchou oddielu bolo, že vychoval i reprezentantov ČSFR, Súrodencov Poráčových (tance na ľade), Sadloňa, Vinceho a Kažimíra. I dnes jeho pretekári tvoria základ reprezentácie Slovenska (Bartová, Belenyesiová).
Dôležitou udalosťou bol aj rok 1979, kedy sa dostáva druhá umelá plocha na Kavečanskej ceste do vienka verejnosti a krasokorčuliarov. Toto obdobie je obdobím renesancie košického krasokorčuľovania, ktoré sa svojimi výsledkami radí medzi najlepšie krasokorčuliarske centrá v bývalej ČSFR.
Obdobie revolučných zmien aj v športe negatívne zasiahlo košických krasokorčuliarov, ktorí v dôsledku zmien vlastníckych práv na tomto štadióne sa stali len jeho podnájomníci s povinnosťou nie malých úhrad za používanie ľadovej plochy, čo v danej dobe bol len kúsok k zániku oddielu. 1. júla 1999 vzniká nové občianske združenie Kraso Centrum Košice, nástupca bývalých VSŽ. Obdobie konsolidácie práce košických krasokorčuliarov sa podarilo dosiahnúť prácou mnohých rodičov a funkcionárov, z ktorých treba spomenúť meno F. Kolesára, Sabolovú a súčasného predsedu Kraso centra Košice, pána V. Čuchrana.
Spišská Nová Ves – z historických dokumentov je známe, že aj v tomto meste vznikol krasokorčuliarsky klub už v roku 1878. Žiaľ o jeho činnosti sa nezachovali žiadne informácie a tak jeho história sa spája až s rokom 1973, kedy bola pani Harasztyová poverená komisiou krasokorčuľovania Východoslovenského kraja a predsedom TJ Železničiar – stavbár Spišská Nová Ves založiť krasokorčuliarsky oddiel v tomto meste. Menovaná už v roku 1960 získala trénerske oprávnenie a vyvíjala snahy o založenie krasokorčuliarskeho oddielu ešte na prírodnom ľade, no bez úspechu.
Po založení oddielu v roku 1973 sa do práce pridávali aj ďalší, medzi ktorých patrili manželia Kilianoví, Ličák, Ogurčák, Habas, Štefánik a dlhoročný predseda oddielu Hudáček. Oddiel vo svojej krátkej histórii musel riešiť svoje existenčné otázky a “zápasy” o svoju existenciu, čoho dôkazom bola aj skutočnosť, že oddiel musel často meniť aj svoj názov. Z pôvodného Železničiar-stavbár, cez Geológ-stavbár, Geológ-novospol až k súčasnému názvu Krasokorčuliarsky klub Spišská Nová Ves, v čele ktorého stojí pani Kešeláková.
Trenčín – jeho krasokorčuliarska história sa v tomto meste viaže k roku 1938, keď sa v dobe zimných prázdnin začal objavovať na zamrznutých “važinách” prvý krasokorčuliar tohto regiónu – Gonda z Trenčianskych Teplíc. Tento študent študoval v Bratislave, kde bol aj členom bratislavského klubu. Venoval sa najmä povinnej jazde a z pozerajúcich zvedavcov ho začal napodobňovať Rehák, ktorý začal študovať v Brne, kde sa stal i členom krasokorčuliarskeho oddielu Moravskej Slávie Brno. Základy si priniesol od Váhu a tri roky bol členom brnenskej krasokorčuliarskej revue. Neskoršie pôsobil v Bratislave ako člen krasokorčuliarskeho oddielu Slovan ÚNV.
V roku 1958 bol Rehák v zamestnaní preložený do Trenčína, kde 28. 11. 1958 zorganizoval a zvolal prvú zakladajúcu schôdzu krasokorčuliarskeho oddielu v Trenčíne. Z Bratislavy sem prišli neskoršie sestry Bitterové, bývalé členky bratislavského oddielu. Začínalo sa korčuľovať na prírodnom ľade a tak sezóna bola veľmi krátka, no chuť a odhodlanie bolo veľké.
V roku 1960 sa začala i v Trenčíne prevádzka zimného štadióna s umelou ľadovou plochou, čím oddiel dostal pevnejšie základy a podmienky pre svoju činnosť. V roku 1980 zimný štadión dostal “strechu”, čím sa obnovuje aj činnosť oddielu pod vedením pána Čacha, trénerov Schlesigera, Schlesingerovej, Uhroviča, Miklánkovej, Kallovej a Reháka.
V poslednom období z krasokorčuliarskeho oddielu TJ Dukla Trenčín sa odčlenila skupina pretekárov a funkcionárov, ktorá vytvorila nový oddiel Kraso Kerting Trenčín, ktorý sa stal členom SKrZv roku 1995. Prax ukázala, že ani v Trenčíne “delenie” krasokorčuliarov nemalo dlhé trvanie a tento klub časom zanikol. Predsedom trenčianskych krasokorčuliarov (TJ Dukla Trenčín) bol pán Šereš. V súčasnosti v čele klubu stojí dlhoročná, obetavá funkcionárka a súčasná predsedníčka, pani Omelinová.
Krasokorčuliarska mapa Slovenska – III.
Žilina – krasokorčuliarsky oddiel v tomto meste bol založený v roku 1953, kedy sa korčuľovalo už na umelom ľade (druhý na Slovensku). Deti sa zohrievali pri malej olejovej piecke v murovanom prístrešku pri ľadovej ploche, kde raz došlo k požiaru a popáleninám dvoch detí – krasokorčuliarok, (K. Balcovej a S. Pietorovej). Žiaľ i táto smutná udalosť patrila do historických začiatkov žilinského oddielu. Hlavným trénerom v tomto období bol pán Horváth. V roku 1963 bol štadión zastrešený a tým sa činnosť oddielu rozširuje a dostáva nové možnosti vo svojom nepredovaní. V tomto čase tu trénujú manželia Lojkovičoví a silné zázemie tu má i kategória tancov na ľade, ktorú propagoval a trénoval pán Otto Prokop. (V tomto období bývalý Stredoslovenský kraj mal tri tanečné páry!)
Na tréningy v tomto čase prichádzajú i pretekári z blízkeho Martina, ktorí v tom čase trénovali len na prírodnom ľade.
Výkonnostný vzostup žilinského krasokorčuľovania nastal za pôsobenia manželov Novákových, ktorí po vzore práce v českých oddieloch inštalovali zariadenie s kladkou upevnenou pod strechou štadióna, kde sa v popruhoch nacvičovali dvojité a trojité skoky.
Za éry pôsobenia manželov Novákových, oddiel prešiel zo ZVL Žilina pod Tatran Drevoindustria Žilina, ŠK Žilina až do súčasnej podoby Krasoklub Žilina. V tomto období oddiel patril medzi najlepšie na Slovensku.
Odchodom manželov Novákových z ľadu nastáva určitá stagnácia v práci oddielu, klesá členská základňa a aj výkonnosť. Úspechom predchádzajúceho obdobia je skutočnosť, že v tomto období tu vyrástla i bývalá reprezentantka Slovenska Zuzana Paurová, ktorá neskoršie prešla do Banskej Bystrice, kde dnes pôsobí ako trénerka tamojšieho klubu.
Dlhoročnou predsedníčkou tohto oddielu bola Anna Mitringová, ktorú v tejto funkcii striedalo viacej nasledovníkov. Súčasným predsedom klubu je Igor Németh.
Na prelome rokov 2006/2007 vznikol v tomto meste nový oddiel – Figure Skating Klub Žilina, ktorého členovia sú bývalí krasokorčuliari a rodičia pôvodného klubu. Predsedom druhého žilinského klubu sa stal pán Anton Srbecký.
Trnava – o niečo neskoršie, v roku 1960, vznikol v tomto meste tiež krasokorčuliarsky oddiel, ktorý mal vo svojom počiatku takmer 80 členov. Jeho prvým predsedom bol pán Gottstein, ktorý za pomoci ďalších nadšencov tohto športu (Bača, Bakús a Vejmelka) sa pričinil o jeho rozvoj. Tréningy v tomto období viedla pani Špajdlová – Kohúciková a páni Bača a Bakús.
Už v roku založenia oddielu sa tu konali preteky Západoslovenského kraja, ktorých sa zúčastnili takí pretekári, ako bol Divín, Mrázková, Krampeová, Grožajová a Hlaváčková.
Postupom času tento šport v Trnave nenachádza primerané docenenie, nastáva nedostatok ľadovej plochy, ako aj nezáujem o údržbu a prevádzku existujúceho zimného štadióna, ktorý v roku 1974 pre nevyhovujúci technický stav bol vyradený z prevádzky!
Pre trnavské krasokorčuľovanie nastáva veľmi zlé obdobie rokov 1974 až 1979, kedy oddiel bez ľadovej plochy “živorí” a trénuje len sporadicky na susedných štadiónoch v Nitre, Topoľčanoch, Skalici či Trenčíne. Oživenie nastalo až v roku 1980, kedy bol v Trnave dobudovaný a do užívania odovzdaný nový zimný štadión. V tomto období preberajú iniciatívu mladí ľudia, ako boli Petríková, Žigardyová, Jankola a ďalší… O zvýšenie úrovne oddielu sa postaral i pán Vokál s manželkou; dlhé roky bol aj jeho predsedom.
Ďalšiu prekážku v práci oddielu priniesol rok 1990, kedy opäť dochádza k zatvoreniu zimného štadióna z dôvodu jeho zastrešovania a vybudovania druhej umelej ľadovej plochy v jeho tesnej blízkosti. Oddiel opäť trénuje mimo svojho mesta. Predsedom sa stáva pán Adamovský, ktorého hlavnou úlohou bolo oddiel za týchto podmienok udržať “pri živote”.
Konečne v roku 1993 sa ukončilo zastrešenie ľadovej plochy, začína sa opäť systematická a pravidelná činnosť a po dlhšom čase sa opäť organizuje i pretek Trnavský pohárik.
V roku 1993 vzniká v Trnave Klub ľadových športov Trnava, kde si priateľskú ruku podávajú hokejisti a krasokorčuliari, ktorí takto ukázali veľmi progresívny a pre budúcnosť i veľmi perspektívny model vzájomnej spolupráce hokeja a krasokorčuľovania. Predsedom krasokorčuliarskeho oddielu Klubu ľadových športov Trnava sa stal pán Ondrejíček. Dnes pracuje v tejto funkcii pán Vítek.
Liptovský Mikuláš – v roku 1964 sa pokúšala TJ Iskra Liptovský Mikuláš založiť krasokorčuliarsky oddiel pod vedením pánov Tomašoviča a Martiša. Tento pokus trval len niekoľko mesiacov, lebo oddiel zakrátko zanikol. Nový pokus sa uskutočnil o niečo neskoršie, keď vo februári 1966 vznikol aj na Liptove krasokorčuliarsky oddiel Iskra Liptovský Mikuláš. Na jeho vzniku mali hlavnú zásluhu pani Horváthová a pán Janiga. Oddiel pri svojom vzniku evidoval 44 dievčat. Prvým predsedom krasokorčuliarskeho oddielu sa stal pán Janiga a vo výbore boli i ďalší funkcionári, ako pani Bellušová, Salaj a Lehostká.
Ľadová plocha už bola umelá, no ešte nezakrytá. Pri prvých pretekoch im poskytoval výdatnú pomoc veľký krasokorčuliarsky obetavec pán Otto Prokop zo Žiliny. V roku 1967 tu zorganizovali aj Majstrovstvá Slovenska v krasokorčuľovaní.
V roku 1967 odchádza trénerka pani Horváthová do Bratislavy a jej úlohu prevzala pani Škorvánková zo Žiliny.
V roku 1969 sa uskutočnil i prvý ročník Veľkej ceny Liptova, známy neskoršie po celej republike ako “Liptovský kožuštek”. Medzi obetavých funkcionárov oddielu patrila jeho dlhoročná predsedníčka pani Belušová, Špánik a najmä Göndorová.
V roku 1987 bol oddiel spoluorganizátorom krasokorčuliarskych súťaží v rámci Svetovej zimnej univerziády, ktorá v tomto meste urobila dobrú propagačnú osvetu tomuto športu. Funkciu predsedníčky oddielu následne vykonávala pani Fellingerová. Organizačnou dušou tohto oddielu boli manželia Poljakoví. Dnes je v čele oddielu pani Marta Poliaková.
Zvolen – tento oddiel bol založený 3. 2. 1972 pod Telovýchovnou jednotou Lokomotíva Bučina Zvolen a evidoval 65 detí vo veku do 10 rokov. Oddiel mal sedemčlenný výbor a v jeho čele stál dlhé roky pán Miloš Vágner.
V rámci propagácie krasokorčuľovania vo Zvolene oddiel už v roku svojho založenia (5. 11. 1972) zorganizoval Medzinárodnú exhibíciu v krasokorčuľovaní, na ktorej vystúpil i olympijský víťaz Ondrej Nepela a ďalší poprední krasokorčuliari z Poľska.
Od roku 1976 sa začala i tradícia Veľkej ceny Zvolena, ktorá žiaľ v posledných rokoch sa už neobjavuje v kalendári súťaží zväzu. Medzi najúspešnejších pretekárov oddielu v 80. rokoch patrili: Miloš Vágner. Renáta Vágnerová, Katarína Henešová a Mária Kucejová, Jaroslav Heceg a Renáta Lietavová.
Vo vedení klubu v roku 1984 vystriedal pána Vágnera Ladislav Ohajda, neskoršie Eva Brnová a Maria Zrubecová. O výkonnostný rast pretekárov sa starali trénerky Výbohová, Eisnerová Staršia, Zemanová a najmä Lietavová.
Medzi najvýraznejšie výsledky oddielu patrí umiestnenie Jany Zrubecovej (6. miesto) v konečnom hodnotení Európskeho pohára v kategórii mladších junioriek, sezóna 1995/96.
V posledných rokoch sa vo vedení oddielu vystriedali Helena Jonášová a Ľubomír Mosný. Súčasným predsedom je pán Štefan Sýkora.
Ružomberok – začiatky krasokorčuľovania v tomto mesta sa viažu k roku 1988, kedy sa tu uskutočnil tzv. Spartakiádny krasokorčuliarsky pretek. V tom čase deti začali trénovať pod vedením pani Schmidovej a ich “domovom” sa stal Dom detí a mládeže. Moderný štadión a jeho prednosť, vyhrievanie (ako jediný zimný štadión na Slovensku) boli i dôvodom, že v roku 1992 sa tu uskutočnili posledné Majstrovstvá seniorov v rámci bývalej ČSFR.
Prvou vlastnou pretekárskou sezónou bolo obdobie 1992/1993 a oddiel pod názvom Klub krasokorčuľovania Ruža Ružomberok sa stal právnym subjektom v roku 1994. Iróniou v jeho histórii bolo, že ako jeden z najmodernejších zimných štadiónov na Slovensku od roku 1992 prestal slúžiť tomuto športu (začal sa tam hrať prvoligový ženský basketbal) a ružomberskí krasokorčuliari “cestujú” za ľadom do Liptovského Mikuláša a Dolného Kubína.
Predsedníčkou tohto klubu je od jeho založenia pani Alena Černáková.
Piešťany – v tomto meste založiť krasokorčuliarsky oddiel bolo snahou niekoľkých priaznivcov tohto športu už v roku 1988. Začiatky korčuľovania sa týkali len výuky korčuľovania pre malé deti.
Až v roku 1990 vzniká krasokorčuliarsky oddiel pri TJ AKO Piešťany. Hoci jeho začiatky boli sprevádzané bojom o vlastnú existenciu a do súťaží SKrZ sa dlho nehlásili, posledné obdobie jeho činnosti je veľmi úspešné a dynamické.
Stropkov – patrí do skupiny “najmladších” oddielov na Slovenku, lebo jeho história vzniku sa viaže k roku 1992, kedy oddiel vzniká ako TJ Slávia Stropkov. Dušou oddielu je jeho predsedníčka pani Roháľová.
Humenné – podobne ako Stropkov, aj tento oddiel patrí medzi tie, ktoré vznikli len nedávno a ich doba trvania je ešte veľmi krátka, aby písali svoju históriu. Život však ukazuje, že i z týchto oddielov máme už prvých pretekárov, ktorí sa pomerne úspešne radia do rebríčkov Slovenského pohára i M SR. Súčasným predsedom je pán Jozefček.
V súčasnosti evidujeme aj ďalšie oddiely, ktoré vznikli len v nedávnej minulosti (HK Nitra, Krasoklub mesta Nitra, KK Bratislava a FSK Žilina), u ktorých o ich histórii by bolo ešte predčasné hovoriť…
Osobitnú skupinu tvorí ďalší bratislavský klub Ister Bratislava, ktorého činnosť za posledné roky je úplne pasívna, nulová a zatiaľ je len evidovaným klubom nášho zväzu.
Klub ŠKP Bratislava, ktorého okolnosti vzniku sme uviedli v predchádzajúcich častiach, tiež patrí medzi tie neskôr vzniknuté, s nie veľkou históriou, no zaujímavý je tým, že sa v ňom v poslednom období združujú mnohí súčasní reprezentanti Slovenska.
Pre úplnosť „Krasokorčuliarskej mapy Slovenska“ je potrebné uviesť, že krasokorčuľovanie existovalo v minulosti aj v iných mestách Slovenska. Sú dôkazy o úspešnej činnosti krasokorčuliarskych oddielov v Martine, Poprade, Prievidzi, Rimavskej Sobote, Lučenci, Detve, Topoľčanoch či Tlmačoch.
Bude potrebné v budúcnosti bližšie odhaliť oblasť ich histórie, aby naše poznatky boli kompletné a historicky podložené. Inou myšlienkou pre budúcnosť môže byť aj úvaha o ich prípadnom “znovuzrodení”.
Prvé roky samostatnosti Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu
Obdobie  okolo roku 1989, kedy celá spoločnosť sa dala “pohybu”, neobišiel tento pohyb ani naše športové hnutie. I keď centralistická starostlivosť o šport v “predrevolučnom” období mala aj svoje niektoré prednosti, potreba zmien v oblasti spoločenského a politického života, urobila novú “historickú” čiaru aj v slovenskom krasokorčuľovaní. Táto historická čiara bola, ako neskorší vývoj ukázal, aj čiarou novej, novodobej histórie v našom športe.
Aj v našom hnutí sa ozývali hlasy, požadujúce zmenu v riadení a smerovaní krasokorčuľovania na Slovensku. Podľa vzoru českej časti krasokorčuliarskej rodiny ČSKrZ, vzniká aj na Slovensku “Akčný výbor krasokorčuliarskeho zväzu  SÚV ČSZTV”, ktorého úlohou bolo presadzovanie a prebudovanie telovýchovnej organizácie, zrovnoprávnenie postavenia športových zväzov, získanie právnej subjektivity a paritného zastúpenia  v celoštátnych orgánoch. Medzi hlavnými aktivistami akčného výboru krasokorčuliarov na Slovensku patrili najmä Bohmerová, Babušíková, Fabian, Jakubovič, Košťa, Schlesinger, Sršňová, Urvayová a ďalší. Činnosť Akčného výboru krasokorčuliarskeho zväzu SÚV ČSZTV ukončila až Mimoriadna celoslovenská konferencia krasokorčuľovania, ktorá sa konala 2. 2. 1990 v Banskej Bystrici. Táto konferencia okrem iného zobrala na vedomie návrh nového usporiadania československého a slovenského krasokorčuľovania, schválila názov nového slovenského združenia  “Slovenský krasokorčuliarsky zväz” so sídlom v Bratislave a uskutočnila voľby riadiaceho výboru.
Do prvého, demokraticky zvoleného riadiaceho výkonného výboru boli zvolení nasledovní funkcionári: Eva Bohmerová, Felicitas Babušíková, Ivan Jakubovič, Igor Prokop, Karol Schlesinger. Helena Zamborská a Hana Tocziková a zvolení  zástupcovia klubov.  Predsedom sa stal Ivan Jakubovič.
Následne sa 25. 5. 1990 v Bratislave konalo 1. Valné zhromaždenie Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu, ktoré prijalo i nové Stanovy Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu, nový systém súťaží na sezónu 1990/91, doplnilo i ďalších zástupcov oddielov vo výkonnom výbore a nominovalo prvý oficiálny zoznam reprezentantov Slovenska v krasokorčuľovaní. Delegáti boli informovaní i o pripravovaných zmenách v Stanovách Československého krasokorčuliarskeho zväzu, ktoré avizovali po prvý krát paritné zastúpenie slovenských funkcionároch vo federálnom orgáne!
Podstatné zmeny sa preniesli i do nášho hnutia. Rozhodnutím mimoriadneho zjazdu SO ČSZTV (11. 3. 1990) zanikla i táto organizácia a vzniká Slovenské združenie telesnej výchovy i so svojimi “satelitnými” organizáciami, t.j. ASŽ (Asociácia športových zväzov), ATTA  (Asociácia telovýchovných a turistických aktivít) a ATJ (Asociácia telovýchovných jednôt). Náš športový zväz vstupuje do Asociácie športových zväzov, kde sa stáva rovnocenným jej členom.
Koncom roku 1990 rezignovala na funkciu podpredsedníčky VV SKrZ pani E. Bohmerová a jej zatupovaním bola poverená pani F. Babušíková, ktorú v tejto funkcii potvrdilo najbližšie valné zhromaždenie.
Prvá sezóna “novej histórie”  slovenského krasokorčuľovania bola sezóna 1990/91, ktorá mala ukázať, ako sa nové vedenie prispôsobí novým podmienkam.
V rámci Československého krasokorčuliarskeho zväzu v jeho 9-člennom výbore boli 4 Slováci a 4 Česi. Predsedom sa stal pán Jozef Dedič. Slovenské záujmy v tomto výkonnom orgáne hájili I. Jakubovič vo funkcii podpredsedu ČSKrZ, F. Babušíková ako predseda rozhodcovskej komisie, M. Hrachovcová ako predseda športovo-technickej komisie a H. Töcziková ako člen bez funkcie.
Na sklonku roku 1991 sa uskutočnilo slávnostné zasadnutie SKrZ pri príležitosti 120. výročia organizovaného korčuľovania na Slovensku, spojené s výstavou “Cestami ľadovej krásy”, ktorá bola inštalovaná v Múzeu telesnej kultúry v Bratislave.
V roku 1992 vzniká medzi funkcionármi VV nová odvážna myšlienka, uchádzať sa o usporiadanie ME v krasokorčuľovaní na Slovensku, ktorú sme na ISU predkladali ešte prostredníctvom federálneho orgánu. V tomto roku sa VZ SKrZ v Bratislave zúčastnil i predseda CSKrZ p. Dedič a p. Havránková.
Rok 1993 bol rokom zániku Československej federálnej republiky, rokom kedy vznikli Slovenská a Česká republika… Ale i rokom, kedy po vyše 70-ročnej spoločnej histórii čsl. krasokorčuľovania sa rysujú už konkrétne znaky vzniku dvoch nových krasokorčuliarskych zväzov, dvoch samostatných republík…
Rok 1993 bol i rokom, kedy sa mali uskutočniť v Prahe Majstrovstvá sveta v krasokorčuľovaní, ktoré boli ešte v tomto termíne a mieste pridelené ISU dávnejšie. To je v krajine, ktorá v tom čase už vlastne neexistuje. Po zložitých diplomatických rokovaniach, ktoré jasnú podobu dostali až pri poslednom M ČSFR  v Hradci Králové, bola podpísaná dohoda medzi ČKZ a SKrZ o spoločnom usporiadaní týchto majstrovstiev sveta, ako aj o spoločnom družstve reprezentantov. Táto dohoda bola podpísaná 19. 12. 1992 v Hradci Králové a súčasťou tejto dohody bolo, že oba národné krasokorčuliarske zväzy garantujú spoločné usporiadanie MS 1993 a požiadajú o nové členstvo v ISU až po skončení MS. Takisto jej obsahom bolo, že deľba majetku po bývalom CSKZ sa bude realizovať v pomere 1:2 a nie ako navrhoval ČKZ – 1:4 (tento pomer sa týkal i prípadného zisku z MS a istiny, ktorú ČSKZ mal uloženú na vlastných podúčtoch v ISU).
Z toho dôvodu bolo  dohodnuté, že termín “existencie spoločného zväzu” bude trvať až do 30. apríla 2003, resp. do definitívneho ukončenia a odovzdania deleného majetku. V spoločnom družstve ČR a SR na MS 2003 boli zo Slovenska R. Vnučko (ktorý sa stal posledným federálnym majstrom CŠFR v kategórii mužov) a ako náhradníci súrodenci Poráčoví (tanečný pár) a ich oddielový kolega Vince.
Pri tomto majstrovstve (MS 2003) bola udelená pánovi Milanovi Duchoňovi  pamätná medaila Georga Hasslera, čo je jedno z najväčších ocenení ISU za jeho celoživotnú činnosť pre tento šport. Pri tejto príležitosti boli i udeľované zlaté odznaky čsl. krasokorčuliarsheho zväzu, ako pamiatka na tento spoločný zväz. Zo Slovenska sa toto ocenenie dostalo pani. H. Múdrej,  M. Duchoňovi, I..Mauerovi a I. Jakubovičovi.
Následné týždne po skončení spoločných  MS v krasokorčuľovaní ukázali, že zo strany ČKZ neboli úplne dodržané vzájomné dohody, lebo ČKZ požiadal ISU o získanie “následníctva” po CSKrZ, ktoré mu aj ISU udelilo. SKrZ v zmysle dohody požiadal o nové členstvo, ktoré mu zo strany ISU bolo tiež udelené a to hneď ako riadne členstvo, čo nebývalo bežným zvykom…
Komplikované boli i následné rokovania o napĺňaní “dohovoru” z Hradca Králové až po “záverečný dokument” o rozdelení majetku po bývalom ČSKrZ, ktorý bol oboma predsedami národných zväzov podpísaný dňa 16. 11. 1993 v Prahe. Jeho výsledkom bolo, že SKrZ získal majetok v  hodnote asi 50 tis. Sk a finančnú hotovosť asi 800 tis. Sk.
Ako 1/3 podiel zo zisku  z  MS 93 a ostatkov na podúčte SKrZ v Davose, ešte čiastky asi 448 tis. USD a 348 tis. CHF, ktoré boli hlavným zdrojom k prežívaniu slovenského krasokorčuľovania v nových, veľmi nevýhodných pravidlách financovania športu u nás po roku 1989, kedy nový športový zväz musel zabezpečovať všetky náklady svojej existencie. Z týchto prostriedkov sa hradili režijné náklady na činnosť zväzu, činnosť oddielov SKrZ, na formujúcu sa reprezentáciu, ako aj náklady pre prípravu a realizáciu ME 2001 v Bratislave, ktoré sa nám podarilo nielen získať, ale aj úspešne zrealizovať.
Za zmienku stojí aj historická skutočnosť, že v roku 1993 v Colorado Springs, miestny hlásateľ po prvýkrát predstavil reprezentáciu Slovenskej republiky na Majstrovstvách sveta juniorov a na zimnom štadióne miestnej haly ZŠ zaviala zástava Slovenskej republiky… 
História, či súčasnosť…?
Vznikom nového, samostatného Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu, ako už riadneho člena ISU a prvým vystúpením krasokorčuliarskej reprezentácie Slovenska na majstrovstvách ISU, začína nové obdobie histórie, či súčasnosti slovenského krasokorčuľovania.
Veľký entuziazmus nového vedenia SKrZ a neúprosné zásady novej restrikčnej praxe i vo financovaní športu po roku 1989, tvorili dva protiklady snahy a chcenia na jednej strane a možností a reality na strane druhej. Za všetko, čo priniesla nová doba a nové politické rozdelenie štátu, boli noví funkcionári a vedenie krasokorčuľovania zrazu zodpovedné, najmä čo súviselo s reprezentáciou krajiny, s postavením vlastného športu v rámci slovenských telovýchovných štruktúr SZTK, ako za vlastné dianie v oddieloch, či kluboch, s prednosťami či záludnostiami novodobej demokracie. Za ekonomiku v športe, ktorá nabrala neúprosné pravidlá, vedúce v mnohých športoch k útlmu, či ich zániku existujúcich subjektov.
Oblasť ekonomiky bola v popredí záujmu aj VV SKrZ, ktorý musel čeliť argumentácii „kompetentných“ nadriadených orgánov, ktoré prideľovali financie s dovetkom, že až budú výsledky, budú aj peniaze…
V tomto duchu zastihli naše hnutie aj reorganizačné zmeny v budove športu (SZTK), kde sídlil sekretariát nášho športového zväzu, ktorý nútenou zmenou – presťahovaním sa do menšieho priestoru a znížením profesionálneho sekretárskeho miesta na 0,5 úväzok, bol vyjadrený postoj športovej verejnosti ku krasokorčuliarskemu športu, ktorý sa hrdil svojou bohatou a úspešnou športovou históriou…
VV SKrZ evidoval zložitosť športovo-spoločenskej klímy a vnímal túto skutočnosť ako výzvu k zachovaniu všetkého, ktoré sme po zániku ČSKZ „zdedili“ a vytvára všetko preto, aby existujúce oddiely a kluby na Slovensku mohli aspoň v základných podmienkach a režime existovať. Preto, ako jeden z mála športových zväzom, každoročne dotuje aspoň určitou finančnou čiastkou svoje oddiely, v ktorých vidí potencionálnych dodávateľov vlastnej, tvoriacej sa novej slovenskej reprezentácie. Tu sa ukázala pravá hodnota a prezieravosť športovej diplomacie pri delení majetku a financií medzi ČKZ a SKrZ v roku 1993.
VV SKrZ od svojho začiatku presadzuje vo svojej činnosti zásadu potreby neustálej prezentácie Slovenska na medzinárodnom poli, okrem iného aj pravidelnou účasťou na majstrovstvách ISU a pretekoch medzinárodného charakteru.
Hneď od prvej sezóny vzniku nového SKrZ, VV vydáva pravidelne štatistickú ročenku SKrZ, ktorá prehľadne sumarizuje aktivity a úspechy uplynulej sezóny, čím sa snaží nahradiť historickú pasivitu predchádzajúcich orgánov vo vedení SKrZ, ktoré z hľadiska historických štatistík a údajov nezanechali nasledovníkom nič! O túto záslužnú činnosť sa až do roku 2001 staral p. Otto Prokop.
Od mája 1994 nastupuje na miesto ústrednej trénerky SKrZ p. Búřilová, ktorá po návrate zo zahraničného dlhodobého pôsobenia sa vrátila na Slovensko, podobne ako aj iní tréneri, ktorí pôsobili v cudzine. Rok 1996 bol i rokom, kedy si slovenské krasokorčuľovanie pripomína 125. výročie organizovaného korčuľovania na Slovensku. Na slávnostnej schôdzi, poriadanej k tomuto výročiu sa okrem iných zaslúžilých osobností slovenského krasokorčuľovania zúčastňuje aj Karol Divín s manželkou, ktorí prileteli z Kanady, kde v tom čase pôsobili. Bilancovanie tejto významnej udalosti sa dialo v období pretrvávajúcej zložitej situácie vo financovaní športu, čo môžu dokumentovať nasledovné údaje z roku 1996, ktoré  ukazujú, ako nedostatočne zo strany štátu bol  náš športový zväz  finančne zabezpečovaný:
·                12% z prostriedkov štátu
·                6,5% z prostriedkov tzv. Štátneho fondu telesnej kultúry
·                81,5% z vlastných, zväzových prostriedkov (podiel z MS 93 a delenia majetku po bývalom ČSKZ) – tieto údaje jasne hovoria o štátnej starostlivosti o šport, ktorý chce aj v nových podmienkach prispievať k propagácii  Slovenska v medzinárodnom kontexte,  v oblasti športu…
V tomto období sa v našom hnutí začínajú objavovať aj ďalšie negatíva, ktoré neprispievajú k jeho posilňovaniu, ba pôsobia veľmi negatívne. Ide a kauzu s KK Ister Bratislava, t.j. oddiel,  ktorý súdnou cestou obviňuje VV SKrZ (čo do dnešného dňa je historická rarita), o neplnení svojich záväzkov. Tento klub nakoniec so svojimi tvrdeniami nepochodil ani na súde, ktorý prehral, no „čierna škvrna“ tu ostala…
Pre zlepšenie informovanosti členskej základne, VV SKrZ začína pravidelne vydávať i Informačný list, neskoršie KrasoInformátor, ktorý podrobnejšie informuje oddiely a kluby o dianí v našom zväze. Pretekári a reprezentanti SR sa i naďalej zúčastňujú majstrovstiev ISU a iných pretekov, zaradených do oficiálneho športového kalendára ISU, i keď ich výsledky nie sú vždy také, aké by sme očakávali. Hlavným zmyslom ich účasti je ale získavanie medzinárodných skúseností a „zviditeľňovanie sa v očiach predstaviteľov ISU“.
Aktivity na veľmi dobrej úrovni prezentujú aj naši medzinárodní rozhodcovia (Babušíková, Prokop a Domanská), ktorí začínajú byť aj nominovaní do funkcií hlavných rozhodcov pretekov, či majstrovstiev ISU. Pri 4. ročníku Memoriálu Ondreja Nepelu sme usporiadali v Bratislave aj medzinárodný seminár rozhodcov, ktorý moderoval pán Lakernik z Ruska, člen Technickej komisie ISU.
Naši reprezentanti, vekovo ešte juniori, suplujú aj kategóriu našej seniorskej reprezentácie, kde vzhľadom na naše „domáce“ podmienky dosahujú optimálne výsledky i keď rádovo vzdialené od proklamovanej slávnej minulosti slovenského krasokorčuľovania. Dôležitým medzníkom v krasokorčuľovaní bola skutočnosť, že ISU rozhodlo o finančnom odmeňovaní umiestnenia pretekárov na majstrovstvách ISU, čo do určitej miery spopulárnilo tieto súťaže a zabrzdilo odchod pretekárov do profesionálnych revue. Ďalším progresívnym momentom ISU bolo finančné podporovanie určitých „projektov“ ISU, zameraných na podporu mladých, talentovaných pretekárov.
VV SKrZ  naďalej pokračuje v diplomatickej oblasti týkajúcej sa otázky pridelenia majstrovstiev ISU pre  Slovensko, čo by v konečnom štádiu mohlo vytvoriť podmienky na ďalšie predlžovanie finančnej zábezpeky na rozvoj krasokorčuľovania v ďalších 8 – 10 rokoch.
Pri MS v Edmontone slávi opäť úspech slovenská krasokorčuliarska diplomacia, keď medailou Georga Hosslera bol odmenený pán Ivan Mauer, za svoje pedagogické a výskumné aktivity v oblasti krasokorčuľovania. V tomto období sa do praxe postupne zavádza nový bodovací rozhodcovský systém OBO.
Rok 1998 bol pre náš zväz významný najmä preto, že júnový  Kongres ISU následne rozhodol, že v roku 2001 sa uskutoční ME v Bratislave! Tým sa naplnil sen mnohých funkcionárov SKrZ pripraviť na Slovensku  po 28 rokoch majstrovstvo ISU – ME. Šiesty pokus o túto významnú udalosť sa teda vydaril. Bude to práve v roku 130. výročia organizovaného korčuľovania na Slovensku!
Vôbec rok 1998 bol pre nás úspešný aj z iných stránok, najmä na poli športovom, keď sa umiestnenia našich reprezentantov posúvajú stále vyššie a vyššie. Na ilustráciu uvediem: Z. Paurová na ME v Miláne získala veľmi pekné 14. miesto a na MS 21. miesto. Navyše Juraj Sviatko na MSJ juniorov obsadil krásne 8. miesto…
Úspechom trénerskej práce bola i skutočnosť, že na MS v Minneapolis sa Slovensko prihlásilo do všetkých štyroch kategórií (muži, ženy, športové dvojice a tanečné páry), čo signalizovalo výkonnostný vzostup našich pretekárov a plody systematickej práce.
VC SNP sa po druhý krát stáva pretekom ISU Juniors Series, čo nepriamo komunikuje s našou akceptáciou v oblasti diplomaticko – organizačnej, ktorá vyvrcholila už udelenou dôverou ISU pre SKrZ, právom usporiadať ME 2001 v Bratislave.
Vnútrozväzový život sa neustále prebíja  zložitou cestou ekonomických reforiem štátu, snahou o udržanie všetkých aktivít SKrZ a udržania tradičných krasokorčuliarskych podujatí, ktoré sa už stali v domácom hnutí samozrejmosťou. Na druhej strane niektorí oddieloví funkcionári hľadajú rôzne spôsoby zabezpečenia vlastnej existencie, ktorá mnohokrát končí  na „ulici“, bez očakávaného prospechu, čoho posledným príkladom boli aj kluby KK Zobor Nitra a Kraso Kerting Trenčín, ktoré  ešte skôr, ako mohli prejaviť svoje schopnosti,  zanikli.
Ďalšími diskutabilnými témami dňa boli aj úvahy o „rýchlejšom a štedrejšom“ čerpaní finančných prostriedkov zväzu i na úkor „rezervy“ pre prípravu blížiacich sa ME 2001 v Bratislave.
Hoci termín konania ME 2001 bol ešte vzdialený, postupne začína pracovať užší organizačný výbor ME 2001, ktorý tvorili p. Jakubovič ako predseda OV, p. Prokop ako podpredseda OV a p. Babušíková ako jeho generálna sekretárka. VV SKrZ i v tomto období pokračuje vo svojich výjazdových zasadnutia po Slovensku, s cieľom lepšieho poznania života v oddieloch a kluboch, poznania a riešenia ich problémov.
Rok 2000 odchádza do dôchodku dlhoročná sekretárka SKrZ p. Koštialová a na jej miesto bola výberovým konaním ustanovená nová pracovníčka – p. Hrabinská. Kuriozitou tohto výberu bola skuotčnosť, že menovaná po troch pracovných dňoch, bez udania dôvodu, na vlastnú žiadosť požiadala o uvoľnenie z tejto funkcie. Tým v dobe už intenzívnych  príprav na ME ostáva zväz bez sekretárky! Následne, na určitú dobu jej pracovné úlohy prevzala p. Babušíková a Jakubovič.
   V dňoch 10. – 11. júna 2000 sa v Bratislave uskutočnila prvá kontrolná návšteva ISU, ktorej cieľom bol preverenie podmienok a príprav blížiaceho sa šampionátu. Okrem zástupcov WIGE MIC, IMG, zástupcov televízií ABC, ARD a STV – Eurovízia, domácich zmluvných partnerov S Tours a zástupcov zimného štadióna v Bratislave, členmi delegácie boli hlavní garanti z ISU – Technický delegát ISU p. Judit Furst-Tombor z Maďarska a p. Kenji Amako z Japonska, ako aj ISU Koordinátor p. Peter Krick z Nemecka. Náročné rokovania konštatovali pripravenosť Bratislavy k ME, no upozornili ešte aj na mnohé úlohy, ktoré organizátori museli doriešiť v záujme dodržania Memoranda ISU a úspešnosti športovej akcie roka na Slovensku.
Do funkcie novej sekretárky SKrZ nastupuje sl. Kovářová. Previerkou organizačnej pripravenosti bol nastávajúci Memoriál Ondreja Nepelu a najmä účasť členov OV a pracovných komisií organizačného výboru ME 2001 na ME vo Viedni v roku 2000.
Oficiálne svoju pravidelnú činnosť začal Organizačný výbor ME 2001 dňa 17. 9. 1999, kedy boli schválení predsedovia pracovných komisií a členovia užšieho OV. Na tomto stretnutí prevzali z rúk predsedu OV menovaní poverovacie dekréty. Tomuto aktu však predchádzali neoficiálne zasadnutia dňa 25. 6. a 28. 8. 1999, kedy sa vytvoril strategický plán prípravy ME a doriešili sa aj ďalšie organizačné a personálne otázky.
Do obdobia intenzívnych príprav šampionátu prišla pre SKrZ aj ďalšia radostná informácia z ISU, že na základe svojich výkonov, najmä na MSJ, bola po prvý krát pre SKrZ  pridelená pre ŠD Rišková – Futáš finančná dotácia 5 000 USD  v rámci „rozvojového programu“ mladých talentovaných športovcov!
Stúpajúca náročnosť úloh v súvislosti s prípravou ME 2001 si vynútila potrebu nástupu p. Babušíkovej, začiatkom roku a p. Jakuboviča, koncom roku 2000 do funkcií platených pracovníkov OV ME 2001 na plný úväzok…
Dňa 21. – 28. januára 2001 sa na Zimnom štadióne Ondreja Nepelu v Bratislave, po 28 rokoch, uskutočnilo na Slovensku majstrovstvo ISU – Majstrovstvo Európy v krasokorčuľovaní a tancoch na ľade pre rok 2001.
Táto dlhá doba od posledného šampionátu ISU organizovanom na Slovensku bola asi potrebná na to, aby sme v sebe našli odvahu a silu, že sme schopní usporiadať takéto veľké podujatie opäť na Slovensku, tak ako naši predchodcovia (i keď predchádzajúce šampionáty boli pod vedením ČSKZ:  ME 1958, 1966 a MS 1973) a presvedčiť predstaviteľov ISU, že i malé, samostatné Slovensko už ako právoplatný, riadny člen ISU má potrebný fukcionársky potenciál na usporiadanie majstrovstva ISU.
Dnes už s hrdosťou môžeme konštatovať, že sme to dokázali. Že ME 2001 v Bratislave sa zapísali hlboko do pamäti jeho účastníkov, o čom svedčili mnohé uznanlivé hodnotenia najvyšších predstaviteľov ISU, pretekárov a činovníkov, ktoré rozhodne neboli len zdvorilostnými frázami pre organizátora.
Nie je zanedbateľná i skutočnosť, že i po stránke finančnej sme si vytvorili „základ“ pre ďalšie pokračovanie rozvoja krasokorčuliarskeho športu na Slovensku a že sme týmto krokom prispeli k pokračovaniu jeho slávnej novodobej histórie.
Nebudem sa bližšie zmieňovať o úspechu tohto podujatia. Bolo už o ňom veľa napísané, mnohí súčasníci ho prežívali osobne, mali možnosť poznať jeho lesk a množstvo vynaloženej práce, na základe ktorej si dokážu urobiť vlastné hodnotenie…
Nedá mi však nespomenúť aspoň mená hlavných aktérov, členov OV, ktorí stáli za jeho prípravou, priebehom a celospoločenským úspechom.
Organizačný výbor ME 2001 tvorili títo funkcionári:

Predseda OV Ivan Jakubovič (Martin)
Podpredseda OV Igor Prokop (Martin)
Generálna sekretárka OV Felicitas Babušíková (Bratislava)
Ubytovacia komisia Anna Zajková (Bratislava)
Stravovacia komisia Helena Burianová (Bratislava)
Propagačno-marketing. komisia Ján Nemec (Bratislava)
Komisia technic. zabezpečenia Pavol Dzuro (Bratislava)
Akreditačná komisia Wanda Stankovianska (Bratislava)
Zdravotná komisia Alena Urvayová (Bratislava)
Dopravná komisia Dušan Slobodník (Bratislava)
Hospodárska komisia Jozef Lachváč (Košice)
Komisia V.I.P. Daniela Ozorovská (Nitra)
Poriadkovo bezpeč. komisia Ladislav Mesároš (Bratislava)
Právnik OV Allan Böhm (Bratislava)
Oblečenie OV Mária Hrachovcová (Bratislava)
Komisia tlmočníkov, dobrovoľ. prac. Lenka Bohunická (Bratislava)
Tlačové stredisko Alfonz Juck (Bratislava)

…a v komisiách mnoho ďalších ľudí, ktorí rovnakou mierou prispeli k tomuto úspechu. Všetkým menovaným i nemenovaným patrí srdečné poďakovanie…
Osobne si myslím, že usporiadaním ME 2001 končí ďalšie obdobie v histórii slovenského krasokorčuľovania.
Čo prinesie život po tomto dátume do našeho športového hnutia už bude jeho súčasnosť a jeho historické posudzovanie je t.č. neaktuálne.
Pre komplexnosť celej histórie slovenského krasokorčuľovania je potrebné uviesť ešteprehľad víťazov majstrovstiev Slovenska, ktorí tvorili aj s mnohými ďalšími krasokorčuliarmi jeho „športovú históriu“.
Majstri Slovenska…
Žiaľ história krasokorčuliarskych majstrov Slovenska nie je kompletná a tak „prehľad“
môžeme ponúknuť len od roku 1979.
Verím, že tí ostatní, ktorí sa tam nenájdu, až do doplnenia tohto prehľadu nám to odpustia, alebo svojimi poznatkami a chýbajúcimi informáciami nám to pomôžu doplniť.
Seniori:
1979
M: Šoška, Bratislava
Ž: Ďurišinová, Bratislava
ŠD: Kostková – Komár, Bratislava
1980
M: Šoška, Bratislava
Ž: Hrašková, Bratislava
1981
M: Sabovčík, Bratislava
Ž: Michálková, Bratislava
TP: Štefanová – Dubovský, Bratislava
1982
M: Sadloň, Košice
Ž: Michalková, Košice
TP: Bohmová – Bohm, Bratislava
ŠD: Kovářová – Komár, Bratislava
1983
M: Sadloň, Košice
Ž: Michálková, Bratislava
TP: Bohmová – Bohm, Bratislava
ŠD: Kovářová – Komár, Bratislava
1984
M: Kovář, Bratislava
Ž: Michálková, Košice
ŠD: Kovářová – Komár, Bratislava
1985
M: Kovář, Bratislava
Ž: Michálková, Bratislava
1986
Ž: Ballová, Bratislava
1987
M: Kotulič, Košice
Ž: Senčáková, Bratislava
ŠD: Kovářová – Kovář, Bratislava
1988
M: Kotulič, Košice
Ž: Tatranská, Košice
ŠD: Kovářová – Kovář, Bratislava
1989
M: Kotulič, Bratislava
Ž: Pasternaková, Bratislava
1990
M: Hrabovský, Košice
Ž: Guzejová, Košice
1991
M: Hrabovský, Košice
Ž: Guzejová, Košice
1992
M: Vnučko, Bratislava
Ž: Guzejová, Košice
TP: Poráčová – Poráč, Košice
1993
M: Vnučko, Bratislava
Ž: Guzejová, Košice
TP: Poráčová – Poráč, Košice
1994
M: Vnučko, Bratislava
Ž: Štefániková, Bratislava
TP: Poráčová – Poráč, Košice
1995
M: Kažimír, Košice
Ž: Paurová, Žilina

1996
M: Kažimír, Košice
Ž: Paurová, Žilina
TP: Babušíková – Mesároš, Bratislava
1997
M: Kažimír, Košice
Ž: Paurová, Žilina
TP: Poliačková –Mesároš, Bratislava
ŠD: Beständigová – Beständig, Bratislava
1998
M: Sviatko, Košice
Ž: Paurová, Žilina
TP: Merzová – Morbacher, Bratislava
ŠD: Beständigová – Beständig, Bratislava
1999
M: Kažimír, Bratislava
Ž: Paurová, Žilina
TP: Ďurkovská – Mesároš, Bratislava
ŠD: Beständigová – Beständig, Bratislava
2000
M: Sviatko, Nitra
Ž: Janošťáková, Bratislava
TP: Ďurkovská – Mesároš, Bratislava
ŠD: Beständigová – Beständig, Bratislava
2001
M: Kažimír, Košice
Ž: Babjaková (Paurová), B. Bystrica
TP: Ďurkovská – Mesároš, Bratislava
ŠD: Beständigová – Bestandig, Bratislava
Juniori:
1979
M: Lysák, Košice
Ž: Uherová, Bratislava
TP: Bohmová – Bohm, Bratislava
ŠD: Paliderová – Bendičák, Košice
1980
M: Lysák, Bratislava
Ž: Uherová, Bratislava
TP: Štefanová – Dubovský, Bratislava
1981
M: Kovář, Košice
Ž: Kovářová, Košice
TP: Mokošová – Červený, Bratislava
1982
M: Čech, Prešov
Ž: Machutová, Bratislava
1983
M: Oberfranc, Košice
Ž: Štefancová, Bratislava
1984
M: Kotulič, Košice
Ž: Pavlásková, Košice
1985
M: Kotulič, Košice
Ž: Rutzká, Bratislava
TP: Ričányová – Dávid, Košice
1986
M: Kotulič, Košice
Ž: Sršňová, Žilina
TP: Veselovská – Hanák, Bratislava
1987
M: Vnučko, Bratislava
Ž: Pasternaková, Bratislava
TP: Veselovská – Hanák, Bratislava
1988
M: Vnučko, Bratislava
Ž: Guzejová, Košice
TP: Slobodová – Morbacher, Bratislava
1989
M: Vnučko, Bratislava
Ž: Guzejová, Košice
TP: Slobodová – Morbacher, Bratislava
1990
M: Vnučko, Bratislava
Ž: Repaská, Košice
TP: Slobodová – Morbacer, Bratislava
1991
M: Miskolczy, Košice
Ž: Repaská, Košice
TP: Poráčová – Poráč, Košice
1992
M: Vince, Košice
Ž: Paurová, Žilina
1993
M: Kažimír, Košice
Ž: Paurová, B.Bystrica
TP: Babušíková – Mesároš, Bratislava
1994
M: Kažimír, Košice
Ž: Babicová, B.Bystrica
TP: Babušíková – Mesároš, Bratislava
1995
M: Futáš, Košice
Ž: Buráková, Košice
TP: Babušíková – Mesároš, Bratislava
1996
M: Sviatko, Košice
Ž: Buráková, Košice
TP: Hudáčeková – Milkovič, Košice
1997
M: Futáš, Košice
Ž: Buráková
TP: Hudáčeková – Milkovič, Košice
ŠD: Rišková – Futáš, Košice
1998
M: Gornal, Košice
Ž: Starovičová, Nitra
ŠD: Rišková – Futáš, Košice
1999
M: Sviatko, Košice
Ž: Janošťáková, Bratislava
ŠD: Rišková – Futáš, Bratislava
2000
M: Vrlák, Košice
Ž: Janošťáková, Bratislava
ŠD: Rišková – Futáš, Bratislava
2001
M: Kinčík, Bratislava
Ž: Starovičová, Nitra
TP: Krištofová – Kunya, Košice
Žiaci:
1979
M: Kovář, Košice
Ž: Kovářová, Košice
TP: Mokošová – Červený, Bratislava
1980
M: Marko, Topoľčany
Ž: Škrkoňová, Žilina
TP: Ričányová – Nickler, Košice
1981
M: Pekár, Košice
Ž: Štefancová, Bratislava
1982
M: Kotulič, Košice
Ž: Rutzká, Bratislava
TP: Ričányová – Nickler, Košice
1983
M:Andrašovský, Košice
Ž: Sršňová, Žilina
TP: Veselovská – Hanák, Bratislava
1984
M:Pavlák, Košice
Ž: Tatranská, Košice
TP: Veselovská – Hanák, Bratis,
1985
M: Ištoňa, Košice
Ž: Pasternaková, Brarislava
TP: Veselovská – Hanák, Bratislava
1986
M: Vince, Košice
Ž: Štefanová, Košice
TP: Poráčová – Poráč, Košice
1987
M: Miskolczy, Košice
Ž: Matúšková, Košice
TP: Slobodová – Morbacher, Bratislava
1988
M: Erdélyi, Košice
Ž: Gániová, Košice
TP: Brijáková – David, Košice
1989
M: Kažimír, Košice
Ž: Repaská, Košice
TP: Chudíková – Skulecz, Bratislava
1990
M: Kažimír, Košice
Ž: Ištoňová, Košice
TP: Chudíková – Skulecz, Bratislava
1991
M: Hluchý, Bratislava
Ž: Paurová, Žilina
TP: Babušíková – Mesároš, Bratislava
1992
M: Hluchý, Bratislava
Ž: Čepová, Košice
TP: Babušíková – Mesároš, Bratislava
1993
M: Číž, Prešov
Ž: Buráková, Košice
TP: Lechmanová – Sagan, Košice
1994
M: Sviatko,Košice
Ž: Buráková, Košice
TP: Lišková –Milkovič, Košice
1995
M: Lihoťan, Košice
Ž: Nagyvá, Nitra
TP: Tocziková – Toczik, Košice
1996
M: Kuzmiak, Bratislava
Ž: Lampartová, Bratislava
TP: Tocziková – Toczik, Košice
1997
M: Petrik, Košice
Ž: Forrová, Bratislava
1998
M: Kinčík, Bratislava
Ž: Tresová, Košice
1999
M: Vrlák, Košice
Ž: Tresová, Košice
2000
M: Vrlák, Košice
Ž: Janošťáková, Bratislava
2001
M: Hanulák, Bratislava
Ž: Ocelková S. Nitra
Aj v prehľade majstrov Slovenska „končí“ rokom 2001 ďalšia časť histórie slovenského krasokorčuľovania, ktorú sme Vám prostredníctvom našej www stránky chceli priblížiť a to práve z príležitosti 135. výročia organizovaného korčuľovania na Slovensku, ktoré sme si na sklonku roku 2006 pripomenuli.
Mgr. Ivan Jakubovič
Dodatok: Opakovane prosím všetkých, ktorí by mali nejaký, nám neznámy historický materiál na doplnenie prezentovanej histórie slovenského krasokorčuľovania, aby ho zaslali v e-mailovej forme na adresu dasa.ivan@zoznam.sk.  Ďakujem.